Bratislava 15. januára (TASR/Teraz.sk) - Prezidentka SR Zuzana Čaputová ocenila v nedeľu 14. januára 33 osobností spoločenského, kultúrneho, ako aj športového života, z toho sedem in memoriam. Štátne vyznamenania udelila prezidentka 14 ženám a 19 mužom v budove Slovenskej filharmónie v Bratislave. Rad Bieleho dvojkríža III. triedy získal český historik Jan Rychlík za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Českom a Slovenskom.

Teraz.sk vám pri tejto príležitosti po viac ako desaťročí opäť prináša exkluzívny rozhovor s Janom Rychlíkom, ktorý v rámci projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky urobil 21. októbra 2012 Richard Kvasňovský.


Česká a Slovenská federatívna republika (ČSFR) mala len malú nádej na prežitie. Ako mnohonárodnostnému štátu jej chýbala jednotiaca idea. Podobnosť jazykov Čechov a Slovákov ako tmel nestačila. Český historik Jan Rychlík v exkluzívnom rozhovore pre TASR dodal, že po rozpade Sovietskeho zväzu mali českí politici aj z geopolitického hľadiska záujem o rozdelenie federácie a Slovensko malo hrať úlohu nárazníkového štátu.

Foto: TASR - Pavel Naubauer

-Novembrová zmena režimu v roku 1989 priniesla veľkú eufóriu, ktorá však postupne vyprchala v ďalších mesiacoch. Dali sa už vtedy pozorovať zárodky rozpadu spoločného štátu?-

Určite áno. Tie signály boli zrejmé už v januári alebo februári roku 1990.


-Čo konkrétne to naznačovalo?-

Mnohonárodnostný štát môže udržať pohromade len jednotiaca idea, a tá v Československu chýbala. Je to však problém všetkých podobných krajín, či už to bolo Rakúsko-Uhorsko, Sovietsky zväz alebo Juhoslávia. Takéto krajiny majú dlhodobo len malú nádej na prežitie. Z tohto pohľadu rozpad spoločného štátu nie je až taký zaujímavý. Skôr by bolo zaujímavé, keby sa Československo nerozpadlo.


-Prečo?-



Jednotiacou myšlienkou Československa totiž mala byť jazyková blízkosť, a to je málo. V momente, ako bola celkom logicky odmietnutá idea čechoslovakizmu, tak už neostalo nič jednotiace. Demokratické zriadenie nestačí na zjednocovanie národov. Prečo by Česi a Slováci mali žiť v jednom, keď môžu žiť v dvoch demokratických štátoch? Na spájanie mnohonárodnostných štátov sú výhodnejšie totalitné režimy s pyramidálnou štruktúrou moci, kde je jednoduchšie eliminovať odstredivé tendencie. Osobne som už v osemdesiatych rokoch minulého storočia očakával, že keď príde nejaká kríza, spolužitie Čechov a Slovákov bude komplikované. Preto som nevylučoval ani rozpad spoločného štátu, no nečakal som, že to pôjde tak rýchlo.


-Čo bolo najväčším hnacím motorom rozpadu? Ekonomická situácia?-

Ekonomickú situáciu by som nedával na prvé miesto. To je pozostatok marxistického myslenia, že ekonomika určuje politiku. Politické procesy majú vlastnú dynamiku, nezávislú od ekonomických väzieb. Napríklad Čechom bolo ekonomicky najlepšie v rámci Rakúsko-Uhorska. Také možnosti, aké mali vtedy, neskôr, v rámci Československa, už nikdy nemali. Vidím preto iné dôvody. Národnosť je stav našej mysli a identita, ktorou sa vymedzujeme navonok. Česi sa nepotrebovali vymedzovať, pretože Československo bolo vnímané ako český štát. Slováci to potrebovali, pretože svet ich nevidel. Kompromis na prežitie spoločného štátu bol možný do konca jari 1992. Potom, ako v parlamentných voľbách začiatkom júna zvíťazilo na Slovensku Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), sa táto možnosť stratila. Myšlienka, že Slovensko bude zvrchované, bola objektívne nezlučiteľná s existenciou spoločného štátu.

Foto: TASR - Lukáš Grinaj

-Boli teda v pozadí rozpadu ČSFR z pohľadu Čechov neprimerané požiadavky slovenskej politickej reprezentácie?-

Slovenské požiadavky boli nekompatibilné s existenciou jednotného štátu. Každý národ má právo na svoj štát. Keď bolo v roku 1918 v poriadku, že sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko, tak podobne nemôže byť problém rozpad Československa v roku 1992 na základe toho istého princípu. Ak má existovať spoločný štát, tak musí mať jednu zahraničnú politiku, jednu menu s jednou centrálnou bankou a jedinú armádu s jednotným velením. Ak niektorý z týchto troch pilierov chýba, štát sa začne rozpadávať. Keď HZDS hovorilo, že je za spoločný štát, ale chce zároveň zvrchovanosť pre Slovensko a až potom dohodu, čo pripadne spoločným orgánom, tak objektívne hovorilo, že je vlastne za rozdelenie tohto štátu.


-Pritom prieskumy verejnej mienky pred parlamentnými voľbami v roku 1992 nenasvedčovali tomu, že by si občania priamo želali rozdelenie ČSFR, ale väčšinu hlasov dali stranám, ktoré napokon rozhodli o rozpade štátu.-

Na prvý pohľad to tak síce vyzeralo, ale keď niekto povedal, že je za spoločný štát alebo proti rozdeleniu, to malo nulovú výpovednú hodnotu. Minimálne polovica respondentov na Slovensku žiadala zvrchovanosť, a to bolo nezlučiteľné s existenciou Československa.


-Keď víťazi volieb, Václav Klaus a Vladimír Mečiar, začali spolu rokovať, kde bol podľa vás kľúčový moment, ktorý rozhodol, že ČSFR skončí?-

Definitívne rozhodnutie padlo na ich treťom stretnutí v Bratislave v hoteli Bôrik 19. júna 1992. V záverečnom komuniké z rokovania sa jasne hovorí, že obe strany konštatujú nezlučiteľnosť svojich štátoprávnych predstáv. Kým HZDS považovalo za ideálne riešenie konfederáciu s dvoma medzinárodnoprávnymi subjektivitami, Občianska demokratická strana (ODS) sa priklonila k federácii s jedinou medzinárodnoprávnou subjektivitou. Za týchto okolností ODS dávala prednosť úplnému rozdeleniu na dva samostatné štáty. K tomuto výsledku vývoj smeroval už po prvom rokovaní, ktoré bolo 8. júna 1992 v brnianskej vile Tugendhat. Kým Mečiar a Klaus rokovali samostatne, stretli sa aj podpredsedovia oboch strán, Miroslav Macek a Michal Kováč, ktorý predložil návrh hospodárskej a obrannej únie. Macek povedal, že vec je jasná a s tým nemôžu súhlasiť, pretože je to evolučné budovanie samostatného slovenského štátu za české peniaze. Keď to uvidel Klaus, tak povedal, že v takom prípade sa dá rokovať len o rozdelení štátu. Ešte sa síce snažil dosiahnuť, aby Mečiar upustil od požiadavky na medzinárodnoprávnu subjektivitu pre Slovensko, ale keď videl, že to nepôjde, vrátil do rúk prezidenta Václava Havla poverenie na zostavenie federálnej vlády. V tej chvíli to bola česká strana, ktorá trvala na rýchlom a komplexnom rozdelení federácie. V rokoch 1991 a 1992 som pôsobil ako poradca českého premiéra Petra Pitharta a vtedy som sa mal možnosť zoznámiť s paragrafovým znením návrhu na zriadenie hospodárskej a obrannej únie. Ukázali mi ho Michal Kováč a Jozef Moravčík. Obom som povedal, že žiadna česká vláda na tento dokument nepristúpi, pretože jej okrem problémov neprináša vôbec nič a radšej bude presadzovať rozdelenie štátu. Zaujímavé je, že v súčasnosti sa českí politici ako prezident Klaus a premiér Nečas stavajú k Európskej únii (EÚ) rovnako, ako sa pred dvadsiatimi rokmi staval Mečiar k federácii. Hovoria: Áno, sme za úniu, ale národné štáty sa nesmú vzdávať svojej suverenity a nech Brusel rieši len to, čo je pre nás výhodné. To je ale nemožné, lebo ak niekto vstúpi do EÚ, tým momentom sa časti suverenity vzdal.


-Kto koho teda dotlačil k rozpadu spoločného štátu?-

Záleží, ktorý okamih máme na mysli. Hneď po voľbách vyšiel impulz zo slovenskej strany, lebo ODS ešte predtým vyhlásila, že konfederácia je pre ňu neprijateľná. Po treťom spoločnom stretnutí však česká strana tlačila na to, aby k rozdeleniu došlo čím skôr. Tohto vývoja sa Mečiar zľakol, nerátal s ním, no ODS eliminovala všetky snahy proces rozdelenia spomaliť. Slovenskí politici si vtedy neuvedomili geopolitické dôsledky. Československo vybudovali „otcovia-zakladatelia“ na dvoch pilieroch, jazykovom a geopolitickom. V prípade geopolitiky Česi potrebovali Slovákov na obranu pred nemeckým nebezpečenstvom a Slováci naopak Čechov na ochranu pred Maďarmi. Slovenská situácia sa za 80 rokov prakticky nezmenila, hoci maďarský revizionizmus už nie je veľkou hrozbou. Zato česká situácia bola diametrálne odlišná. Česká republika sa po prvý raz v histórii stala po 2. svetovej vojne etnicky homogénnou. Navyše, Tomáš Garrigue Masaryk pri koncepcii spoločného štátu tvrdil, že Česi potrebujú k Poliakom a Rusom koridor z nemeckého obkľúčenia. To však už v roku 1992 neplatilo. Koridor na východ nebol potrebný, ba práve naopak, stal sa nežiaduci. Slovensko malo hrať úlohu nárazníkového štátu proti nestabilite z východu po rozpade Sovietskeho zväzu. V tejto situácii bolo pre českú politiku udržiavanie spoločného štátu, kde by nemala nad Slovenskom žiadnu právomoc, ale mala zodpovednosť vo vzťahu k zahraničiu, absolútne nevýhodné.


-Myslíte si, že sa Mečiarovi vyjednávacia taktika "žiadať veľa a dostať svoje" vymkla z rúk?-

Mečiar si myslel, že Slovensko nie je na samostatnosť úplne pripravené a že je potrebný ešte nejaký čas. Preto potreboval konfederáciu, ktorá by Slovensku dávala možnosti samostatného štátu, no zároveň bola ochranou pred rizikom zo strany Maďarska. No na druhej strane, prečo by s tým mala akákoľvek česká vláda súhlasiť?


-V čase, keď bolo jasné, že sa federácia rozpadne, tak Slovensko urobilo jednostranný krok v spore o Sústavu vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros tým, že prehradilo Dunaj pri Čunove. Trúfli si na to slovenskí politici aj s vedomím, že mali ešte stále diplomatické krytie ČSFR?-

Mečiar sa domnieval, že existencia ČSFR mu dáva oporu v záležitosti Gabčíkova. Československý rezort diplomacie vedený Jiřím Dienstbierom musel zastávať v tejto otázke slovenské stanovisko, hoci Čechom na tom nijako zvlášť nezáležalo. Stala sa pritom vec, ktorá v dejinách diplomacie nemá precedens. ČSFR a Maďarsko súhlasili s tým, že spor sa dostane pred Medzinárodný súdny dvor (MSD) do Haagu. Sprostredkovateľom bolo Európske spoločenstvo (ES), predchodca EÚ. Podmienkou tribunálu bolo, aby sa obe strany zdržali nezvratných krokov. V praxi to znamenalo, že Maďarsko prestane zasypávať výkop pod Nagymarosom a ČSFR prestane pod Bratislavou prehradzovať Dunaj. Dohodu mala odobriť federálna vláda, kde bol rovnaký pomer slovenských a českých ministrov, a tak hlasovanie dopadlo 5 ku 5. Rozhodol hlas premiéra Jana Stráskeho v prospech dohody. Slovenská strana však pokračovala v stavebnej činnosti a napokon aj Dunaj prehradila. ČSFR bola nútená oznámiť Maďarsku a ES, že síce prijíma podmienky Medzinárodného súdneho dvora, no nie je schopná ich naplniť. Vtedajší český minister pre medzinárodné vzťahy Jozef Zielenec bol práve v tom čase na návšteve Nemecka, kde deklaroval, že česká vláda to už považuje za čisto slovenskú záležitosť. Šéf nemeckej diplomacie Klaus Kinkel potom zrejme naznačil nespokojným Maďarom, aby počkali na koniec ČSFR a hoci Mečiar počítal v tejto kauze s podporou Českej republiky, veľmi sa mýli. Praha sa po získaní samostatnosti vyviaže z týchto záväzkov a voči Bratislave bude mať maďarská strana silnejšiu pozíciu. Tak sa aj stalo a toto bol pre Mečiara diplomatický „kopanec“.


-Hrozil aj iný ako len diplomatický konflikt?-

To nie. Nemalo zmysel, aby kvôli jednej priehrade na Dunaji vypukla stredoeurópska vojna. Taký konflikt si Maďarsko nemohlo dovoliť.


-Takže Mečiar napokon diplomatický konflikt ustál...-

Dá sa to tak povedať. Napokon táto kauza sa doteraz nevyriešila. Navyše, aj vtedy bolo jasné, že keď je už raz Dunaj prehradený, tak sa na ňom nič búrať nebude.


-Česká a Slovenská republika majú takmer dvadsať rokov. Dala história Mečiarovi s Klausom za pravdu, že bolo správne rozdeliť federáciu?-

Po volebnom výsledku v roku 1992 ani iná cesta nebola. O referendum, kde by sa občania vyjadrili, či si želajú rozpad federácie, politici nemali záujem.