Bratislava 15. mája (TASR) - Kveta Stražanová sa postavila na dosky Divadla Jonáša Záborského (DJZ) v Prešove ako 17-ročná. Aby sa mohla stať herečkou, presťahovala sa s ňou do Prešova celá rodina. Divákom učarovala svojím šarmom, jej hlboký zamatový hlas sa nedá zameniť s iným.

Ako ste sa dostali do Divadla Jonáša Záborského v Prešove?

Som tu už 58 rokov. Do Prešova sme sa presťahovali po mojej maturite na jedenásťročnej strednej škole, vtedy som mala 17 rokov. Bolo to v roku 1959. Veľmi som chcela ísť do prešovského divadla, lebo som videla v Banskej Bystrili ich operetu Zvony zo Santiaga, kde ma nekonečne upútala Jola Korpášová. Vtedy som si povedala, že také niečo by som chcela robiť. Bývali sme vo Zvolene. Moja mamínka túžila mať zo mňa herečku, tak pekne – krásne spakovala celú famíliu a presťahovali sme sa do Prešova. Otcovi, ktorý bol rodený Zvolenčan, sa to veľmi nepáčilo, ale musel ustúpiť. Mama napísala do DJZ list, že chcem ísť na konkurz. Otec tvrdil, že je to blbosť a veril, že ma do žiadneho divadla nezoberú. Dlho neprichádzala žiadna odpoveď, až sme v miestnych novinách objavili inzerát, že Poddukelský ľudový umelecký súbor prijme tanečnice a speváčky. Mama zavelila, že sa tam pôjdeme pozrieť. Bola Pražáčka a milovala divadlo. Aj keď sa v tých rokoch neopovážila stať herečkou, aspoň za zamestnala v pokladnici Národního divadla.

Ako to dopadlo?

Najprv som išla do speváckeho zboru, kde som vyťukávala nejaké noty a prijali ma. Potom ma stretla Melanka Nemcová, úžasná žena, ktorá viedla tanečnú zložku. Urobila som nejaké točky a prijala ma tiež. Na druhý deň som tam nastúpila, ale bez dialógu to nebolo ono. Zmluvu sme mali podpísať až nasledujúci deň a hneď na desať rokov. Bola by som sa s nimi dostala do Ameriky a kade-tade, ale nebolo to divadlo. A presne v ten deň prišlo pozvanie na konkurz do DJZ. Bola som presvedčená, že nemusím ani hubu otvoriť a určite ma zoberú. Keď som prišla na javisko, oslepili ma reflektory. Z hľadiska sa ozvalo, aby som im niečo ukázala. V tej chvíli som všetko zabudla a z páva som bola razom ošklbaná sliepka. Hlas z tmy povedal, že mám predviesť nejakú etudu. Na chvíľu som sa potešila, aká bola moja mamínka predvídavá a nútila ma chodiť na klavír. Vychytila som sa z javiska hľadať piano. No hlas ma zabrzdil, že mal na mysli divadelnú etudu. Vtedy som ani nevedela, že niečo také existuje. Samozrejme, že ma do činohry nezobrali. Ale šéf spevohry Janko Šilan sa nado mnou zľutoval a prijal ma do zboru.

Tam ste ale neboli dlho, iba rok a pol.

Urobila som jeden bleskový záskok za Riu Čalkovskú, ktorá dostala akútny zápal slepého čreva v deň premiéry. Mala hrať princeznú Dišperandu v Drdovej hre Na posiedke s čertom. Ja som vedela naspamäť celé predstavenie, lebo som chodila na druhý balkón - to bola moja vysoká škola divadla. Mladosť je drzá, mala som odvahu, a tak som v činohre už ostala.

Podarilo sa vám získať vysnívané úlohy?

Nikdy som nesnívala o nejakej konkrétnej postave. Naozaj, za celých tých 58 rokov, čo som v divadle, vždy som prijala to, do čoho ma obsadili. Môj muž Jožo vraví, že v takomto type divadla musí byť herec desaťbojárom a zahrať všetko.

Na scéne DJZ ste dostávali veľké postavy a hrali ste aj po boku známych hercov.

V Rómeovi a Júlii som hrala s Ivanom Palúchom. Zahrala som si Kleopatru, Annu Kareninovú, Máriu Tudorovú, Katarínu v Skrotení zlej ženy aj Hanku Čajkovú v Hájnikovej žene a mnoho ďalších krásnych rolí. Partnermi mi boli Stano Kubiš, Milan Drotár, Peter Gažo, Marián Geišberg. Ale najviac a najradšej som hrávala s Jožom Stražanom, aj keď ešte nebol mojím mužom. My sme boli najprv veľkí kamaráti.

Foto: TASR – Milan Kapusta

Za tie roky ste mali možnosť pracovať pod vedením mnohých režisérov. Ako na nich spomínate?

Veľmi rada mám Miška Náhlíka, ktorý je aj šéfom činohry. Úžasná práca bola s pánom Vladimírom Strniskom. Nesmierne si vážim Mariána Pecka, spolupracuje s týmto divadlo už dosť dlho a neurobil ani jednu zlú inscenáciu. Asi najprísnejší bol náš bývalý direktor Vladimír Petruška, ten ma zjazdil aj za dve minúty meškania. Svojho času tu režíroval aj Jožo Adamovič. Ten nás nechal hrať a pozeral, ako to robíme. Mňa režiséri nemusia až tak "kočírovať". Nemusia ani ústa otvoriť a už viem, čo odo mňa vyžadujú. Keď si prečítam scenár, dosť rýchlo pochopím, o čom to je.

V ktorých predstaveniach vás môžu vidieť diváci v tejto sezóne?

Teraz mám v repertoári Psie srdce, veľmi rada hrám v Obchode na korze a Ženbu, tú hráme už deväť rokov. Bola som aj chorá, tak sa to trochu odzrkadlilo na počte titulov.

Ušli sa vám aj pekné postavy v televízii a vo filme.

Najradšej si spomínam na päťdielny seriál Nepokojná láska. Hrala som druhú manželku Ďusa Pántika, ktorý bol tvrdým chlapom a prísne vychovával svoje dve dcéry. Hrali ich Sylva Turbová a Petra Černocká. Točili sme to na lazoch pri Zvolene. Reálne sme museli vyšliapať do kopcov aj v riadnom snehu. Film Sebechlebskí hudci dávajú každé Vianoce, ako Popolušku. Nedávno sme vpadli s Jožom do seriálu ZOO. Malo to množstvo dielov, s točením je preto strašná štrapácia. Treba sa veľa učiť, herec musí byť vždy pripravený, točiť sa začínalo aj ráno o piatej.

S manželom ste nerozlučná dvojica. Pre obidvoch je to druhé manželstvo. Preskočila medzi vami iskra na javisku?

Najprv sme boli ako brat a sestra, všetko sme si hovorili. Naraz prišla nejaká hra, kde sme sa mali bozkávať na javisku. Aby tomu ľudia uverili, tak sme do toho dali všetko, ako sa patrí - a zrazu sa to stalo.

Osud vám prihral do cesty aj nečakané situácie. Dali ste domov bratovým deťom.

Ivanka mala 15 a Marcel 13 rokov, keď prišli náhle o mamu. Môj brat žil v tom čase v emigrácii. Obaja boli v pubertálnom veku, naša Barbara bola maličká, mala vtedy rok. Ja si svojho Joža nesmierne vážim aj pre toto rozhodnutie. Filmoval niekde pri Košiciach Bocianie hniezdo a robili práve nočné scény. Prišiel domov o štvrtej ráno. Čakala som ho v kuchyni a povedala mu, čo sa stalo. Bola to moja rodina, pre neho takmer cudzí ľudia. Ale Jožo bez mihnutia oka povedal, že tie decká berieme k sebe. A tak ostali u nás. Jasné, že sme si museli na seba zvykať, ale myslím si, že sme si celkom dobre nažívali. Všetko sa to dalo zvládnuť. Ivanka nám pomohla s Barbarou, sú ako dve sestry. Dokonca sa zamestnala v našom divadle. Marcel je v Anglicku.

Foto: TASR – Milan Kapusta

Dnes máte zaujímavo rozvetvenú rodinu.

Dcéra Dagmar z prvého manželstva žije v Nemcovciach, má dve dievčatá Petru a Katarínu a tie mi dali štyri pravnúčatá. Barbara má jednu dcéru Margot, teraz žijú v Prahe. Jožo má jedného syna z prvého manželstva, ktorý býva v Španielsku. Ivanine deti sú tiež ako naše vnúčatá.

Ako relaxujete?

Máme chalupu v obci Vysoká (okres Sabinov). Je to koncová dedina, okolo krásny les. Je tam božský pokoj. Mne sa zdá, že tam má deň dvojnásobný počet hodín. Jožo je vášnivý hubár, tam má svoj raj. Mňa inšpiruje krajina, snažím sa ju zachytiť na plátno. Ale urobila som aj ornamenty okolo našich okien, aby to bolo veselšie. Teraz je naša drevenička taká peknučká.

Akú hudbu počúvate?

Absolútny kráľom je pre mňa Queen. Mám rada aj opery, hlavne Giuseppe Verdiho. Pred premiérami si zvyknem púšťať Bizetovu Carmen. Veľmi ma to upokojuje.

Čo vám robí radosť?

Keď som videla inscenáciu Eugen Onegin, ktorú u nás režíroval Marián Pecko, bola som šťastná, že tie naše decká to tak krásne hrajú. Divadlo je moja absolútna láska. Mám rada také malé šťastíčka, ako obed s Jožom na narodeniny. A tiež ma teší, keď môžem niekoho blízkeho obdariť. V Prahe sa Jožovi zapáčili topánky, ktoré boli nekresťansky drahé. Nahovorila som ho, aby si ich kúpil a mali sme z toho radosť obidvaja. Alebo som si išla kúpiť čižmy a namiesto toho som pre nás objednala kuchynskú linku. Teší ma, keď môžem niečo pre druhého spraviť. Niekedy nás bolo doma ako hadov, dnes sme už sami. A tak je nám dobre.