Bratislava 3. februára (TASR) - Málokto by povedal, že ako introvertka, milujúca poéziu, ticho, pokoj a svet snov, v rámci relaxu počúva najradšej Rolling Stones. Svoju umeleckú a osobnú slobodu si cení natoľko, že jej nerobí problém odmietnuť aj finančne lukratívnu zákazku. Jej tvorba reprezentuje vrchol imaginatívno-poetickej línie súčasného moderného slovenského výtvarného umenia. Čo ovplyvňuje jej tvorbu, do akej miery je presvedčená o skultúrňovaní Slovenska a čomu sa už - napriek výraznému úspechu - už nebude nikdy vo svojej tvorbe venovať, prezradila renomovaná a v súčasnosti najúspešnejšia slovenská výtvarníčka, akademická maliarka - Katarína Vavrová v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.

Katarína Vavrová, rodená Bratislavčanka, študovala na VŠVU, v roku 1989 absolvovala študijný pobyt na Academia delle Belle Arti v talianskej Perugii. V rámci svojej tvorby sa venuje maľbe, voľnej grafike a kresbe, kombinuje rôzne techniky. Svoje diela vystavovala na Slovensku, ako aj v zahraničí. Je držiteľkou viacerých významných ocenení, napríklad Grand Prix Thajsko, Grand Prix Tokio, Grand Prix Budapest a množstvo iných.

Na slovenskej výtvarnej a umeleckej scéne pôsobíte profesionálne už od začiatku 90. rokov, teda štvrťstoročie. Kto iný, okrem vášho otca - známeho slovenského výtvarníka, animátora a karikaturistu - Milana Vavra - bol pre vás impulzom vo vašej umeleckej tvorbe?
V prvom rade - môj otec. Od môjho útleho detstva ma viedol k umeniu. Neskôr to bol môj pán profesor - Albín Brunovský, avšak otec - ten bol a aj ostane pre mňa tým najdôležitejším, úplne primárnym faktorom, ktorý formoval moju budúcnosť.

Nakoniec, aj známe príslovie hovorí, že "jablko nepadá ďaleko od stromu"...
Máte pravdu. Prostredie umenia, kreativity a tvorby, v ktorom som vyrastala, som vnímala úplne prirodzene. Formovalo ma, keď som s otcom trávila všetok možný voľný čas nielen pri kreslení a maľovaní, ale aj pri prezeraní si jeho množstva kníh o umení a následných dlhých rozhovoroch o umení ako takom. Bolo mi dopriate podvedome do seba vstrebávať aj samotnú tvorivú atmosféru, keď kreslil karikatúry, ktoré neskutočne miloval, keď sa venoval ilustrácii, knižnej tvorbe, maľbe či animovanej tvorbe.

Váš otec bol - oproti vám - umelcom širšieho výtvarného záberu. Čo determinovalo túto našu užšiu umeleckú špecializáciu?
Keď som spomínala otcove knihy, v nich ma dokázali zaujať témy, akými sú manierizmus, renesancia, ruskí a iní významní autori. Priznávam, že na rozdiel od otca, ktorého napĺňala aj téma politickej satiry, som umelcom, ktorý potrebuje väčšiu intimitu. Miestom pre môj umelecký a tvorivý svet sú skôr sny a rozprávky, v ktorých sa viem umelecky realizovať a koncentrovať.

Pokiaľ spomíname renesanciu, v rámci svojich štúdií ste na konci bývalého režimu absolvovali študijný pobyt  v talianskej Perugii. Čo tento - napohľad krátky pobyt - v jednom z umeleckých centier Talianska znamenal pre vás a najmä pre vašu neskoršiu tvorbu?
V prvom rade sme všetci z "východného bloku" boli šokovaní tou úžasnou kultúrou, a nádherou. Perugia je jednoducho mojou láskou a inšpiráciou na celý život a vždy sa do nej rada vraciam. Na jej akademickú atmosféru, nezabudnuteľné prostredie a cesty po Taliansku sa nedá zabudnúť. Aj preto sa stále objavujú aj v mojich maľbách - napr. v podobe rôznych architektonických artefaktov.

Vyštudovali ste knižnú ilustráciu. Nemyslíte si, že sa v dnešnej dobe a krátkej budúcnosti pri čoraz menšom čítaní kníh a čítaní ako takého, postupne vytratí a z tohto kedysi uznávaného "fortieľu" a remesla sa stane len historická relikvia?
Krátko po skončení školy a po vrátení mojej prvej ilustrovanej knihy Nebeská rieka z vydavateľstva, som podvedome pochopila, že sa moja umelecká kariéra týmto smerom uberať nebude. Aj preto som sa začala venovať exlibrisom, grafike a voľnej tvorbe. Knižnú ilustráciu mám pre seba vyriešenú a je to pre mňa už uzatvorená kapitola mojej umeleckej tvorby. Nakoniec, to, čo sa deje dnes v knižnej ilustrácii - aj napriek tomu, že sa o tom príliš nahlas nehovorí - nie je úplne priaznivé.

Môžete byť teda konkrétnejšia?
Robia sa príliš rýchle a často povrchné a "nevyšperkované" záležitosti. Niekto to síce nazýva moderným umením, ale podľa mňa tým trpí samotná ilustrácia...

Vrátim sa ešte k vašim knižným ilustráciám. Predsa len, knižné publikácie, akými sú už spomínaná Nebeská rieka, ale aj Sládkovičova Marína, kniha Štúrovci či Dafnis a Chloé sú svojím spracovaním naozaj výnimočné a niektoré z nich už aj ťažko získateľné. Existuje niečo, pre čo by ste boli ochotná sa predsa len - ku knižnej ilustrácii vrátiť?
Knihy, ktoré som ilustrovala boli mojimi srdcovkami. Vďaka nim som mohla objaviť zaujímavé svety, ktoré - najmä pri Maríne sú svojim spôsobom aj klenotmi. Túto etapu tvorby som však uzatvorila aj pre to, že ako výtvarníčke mi je bližšia sloboda tvorby.

Zrejme nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že práve slovenská či československá škola knižnej ilustrácie mala vo svete dosť veľké renomé a "cveng". Myslíte, že sa z knižnej tvorby v blízkej budúcnosti nadobro vytratí?
Nadviažem na už spomínanú Perugiu. Keď sme tam boli, videla som, v čom sú lepší, často som len nemo otvárala ústa. Avšak, keď sme prišli do ich kníhkupectiev, skonštatovali sme, že to, v čom sme lepší my, bola práve knižná ilustrácia. Knihy sa u nich predbiehali v gýčovosti, často šialenej farebnosti. Umenie ilustrácie tam nahrádzala - a deje sa to v súčasnosti aj u nás - komercia, dosahovanie lepšej ziskovosti znižovaním nákladov. Dnes knižnú ilustráciu postupne vytláča aj internet, o čom svedčí aj fakt, že kníhkupectiev, kde môžete nájsť knihy s naozaj exkluzívnymi ilustráciami je čoraz menej...

Okrem knižnej ilustrácie sú veľmi žiadanými vaše exlibrisy, zaujímavá je aj plagátová tvorba - či už pre Slovenské národné divadlo, alebo Divadlo Jonáša Záborského v Prešove. Je práve táto tvorba akousi náhradou za knižné ilustrácie, ktoré - ako sama tvrdíte - už nadobro opúšťate?
Tvorba exlibrisov bola pre mňa jednou z úžasných etáp mojej umeleckej tvorby. Dostala ma do sveta grafiky, medzi zberateľov. Kým niektorí umelci s tvorbou exlibrisov končia pre nedostatok objednávok, u mňa to bolo paradoxne naopak. Keď som dostala z Číny asi 20 objednávok, uvedomila som si, že sa nemôžem venovať tomu, čo mám najradšej a čo ma robí šťastnou - voľnej tvorbe. Preto som tvorbu exlibrisov ukončila v roku 2008. Tvorbu divadelných plagátov som brala ako osobnú a umeleckú výzvu.

Foto: TASR - Michal Svítok

Pri štúdiu hodnotenia vašej tvorby som sa stretol s prirovnaniami a prívlastkami ako "... magická rozprávačka, prvá dáma súčasnej slovenskej maľby a grafiky či majsterka sna a melanchólie". Mňa by však zaujímalo, ako by charakterizovala Katarínu Vavrovú osoba, ktorá ju pozná najlepšie - sama Katarína Vavrová...
Pomenovala by som ju workoholička. Niekedy si vravím, že by som si už mala oddýchnuť, načas prestať, no na druhej strane sa cítim na vrchole svojich síl, som celkovo spokojná, pozitívna a práve to sa snažím maximálne využiť. Všetko v živote je relatívne a aj preto je potrebné tvoriť vtedy, keď je inšpirácia...

Invencia je pre každého umelca základom jeho tvorby. Sir James Dyson, známy britský inžinier, nábytkový a interiérový dizajnér v tejto súvislosti uviedol, že "Invenciu podnecuje neúspech. Musíte zažiť frustráciu, pretože tá je katalyzátorom lepších nápadov". Platí to aj o invencii vo výtvarnom umení, konkrétne vo vašej tvorbe? Alebo invencia u vás vyplýva z niečoho úplne iného?
Invencia u mňa prichádza často neočakávane - impulzívne. Nie som autorka, ktorá obraz odloží a povie si: teraz sa mi nedarí, dorobím to inokedy. Pracujem a tvorím systematicky, stále premýšľam , uvažujem, hľadám nejaké nové témy, niečo , čo ma zaujíma. Impulzom pre moju tvorbu sú aj životné situácie, príroda, sen, fotografia, schopnosť pozerať sa vôkol seba. Invencia z tohto pohľadu sa stáva výsledkom vo mne nahromadených vnemov. Nespochybňujem, že frustrácia, určité obavy, smútky, ktoré prežíva každý z nás, môžu byť hnacou silou. Mne osobne sa však najlepšie umelecky tvorí vtedy, keď som v relatívnej psychickej a aj fyzickej pohode...

S invenciu úzko súvisí aj kreativita umelca. Hovorí sa, že čím je človek nespokojnejší, čím je vo väčšom psychickom diskomforte, tým dokáže vytvoriť strhujúcejšie dielo. Podľa jedného z posledných vedeckých výskumov dvoch britských univerzít sa zistilo, že medzi 14 základnými zložkami, potrebnými k tvorivému procesu vôbec nefiguruje šťastie. Vaše diela a najmä ich postavy, sú plné bezbrannosti, snenia, nenaplnených túžob, melanchólie, smútku či osamelosti. Sú odrazom vášho vnímania života a reality, alebo sú len umeleckým zobrazením?
Je pravdou, že mi viacerí ľudí povedali, že sa ženy na mojich obrazoch neusmievajú, že sú vážne. Do určitej miery to je spôsobené aj tým, že keď robím tvár, koncentrujem sa len a len na to. A priznám sa, som emotívny a senzitívny človek, a ako tak citlivejšie a vo zvýšenej miere vnímam rôzne obavy, nad ktorými uvažujem.




Ktoré obavy máte konkrétne na mysli?
Napríklad z chorôb, z toho, čo sa momentálne deje vôkol nás a vo svete, keď vnímam to často nezmyselné násilie...

Dominantným prvkom vašej tvorby je emotívna lyrika, imaginárnosť, fantázia, inotaj, akési subjektívne vnímanie reality znázornené cez emocionálnu precítenosť, zahalenú do zdanlivo nežných a často melancholických postáv žien. Niekedy vzniká pocit, že takmer výlučne jedinou hlavnou postavou vašich diel je len žena. Čo podmieňuje toto prefeminizovanie vašich diel na úkor zobrazenia, napr. na úkor nás - mužov?
Som žena a je preto prirodzené, že práve cez zobrazenie žien dokážem dôslednejšie vyjadriť svoje osobné pocity, než keby som mala maľovať napr. krajinku... Koniec - koncov, uvedomte si, že práve žena je v histórii umenia najviac stvárňovaným objektom a sú autori, ktorí sa vyjadrujú len pomocou stvárnenia ženy. V mojich dielach sa dajú nájsť aj iné motívy, nielen čisto feministické...

To je pravda... Avšak čo sa nás mužov týka, zrejme sme vo vašom vnímaní málo uchopiteľní a umelecky nezobraziteľní...
...každá žena je krásna a máte pravdu, vy muži nie ste až takí zaujímaví. Na rozdiel od nás... (smiech).

Vaše obrazy sú plné melanchólie, nostalgie, duchovna a intimity. Nikdy ste nemali chuť byť pri tvorbe viac expresívnejšia a dynamickejšia? Obrazne povedané - nahradiť "viedenský valčík" vo vašom výtvarnom prejave poriadnou rockovou nádielkou od Rolling Stones?
Možno to neviete, ale ja som fanúšička Rolling Stones. Počúvam ich počas prestávok, relaxu, keď sa v kúpeľni maľujem či keď sa obliekam. Pri tvorbe však hrá prím iná muzika - pokojná a tichá. Denno-denne sme obklopení turbulentným životom, plným zhonu a dynamiky. Počas tvorby radšej vnikám do svojho sveta a nechávam sa unášať napr. husľovým virtuózom Jaroslavom Svěceným.

Foto: TASR - Michal Svítok

Častým znakom umelcov je ich ego, extrovertnosť. Vy však pôsobíte opačne...
Som introvert, ale snažím sa trochu zmeniť. A tak trochu splniť aj otcov sen. Vždy sa tešil z mojej tvorby, úspechov, vždy ma podporoval, len bol smutný z toho, že som úplne iná povaha, než on. Bol absolútny extrovert, rád sa predvádzal, čo dokázal napr. aj počas dovolenky v Bulharsku, keď sa pred ľuďmi vyzliekol do plaviek, rozložil si stojan a pokojne maľoval. To by som ja v žiadnom prípade nedokázala. Vlastne, nedokážem maľovať ani vtedy, keď stojí pri mne moja mama či iný blízky človek. Otec si strašne prial, aby som sa dokázala "viac predať". Ja si hovorím, že sa to raz, postupne naučím. "Neboj, tati. Budem smelšia. Už som dokonca aj na Facebooku. Čiže, je to lepšie než kedysi..." (smiech).

Rôzni umelci používajú pri tvorbe rôzne techniky... Francúz Yves Klein maľoval obrazy aj pomocou odtlačkov nahých ženských tiel, Američan Vincent Castiglia pri figurálnej tvorbe využíva vlastnú krv, Slovák Juraj Králik maľuje obrazy aj pomocou na plátno odpálených tenisových loptičiek namočených do farby. Nemali ste aj vy niekedy chuť siahnuť po nejakej takejto nezvyčajnej technike, po akomsi úlete zo stereotypu, po zbúraní konvencií - a nahradiť ňou kresbu, maľbu, ručne kolorovaný lept a mezzotinty?
Primárnym cieľom týchto a ďalších extravagantných techník umenia šokovať a zaujať práve takýmto spôsobom. To nie sú a nikdy ani neboli moje ambície. Ja sa snažím zaujať svojim umením ako takým, ktoré je výsledkom hodín tvrdej a poctivej práce... Ako som spomínala, nie som extrovert a už tobôž nie exibicionistka...

Nielenže ste vyrastali v umeleckom prostredí, ale v ňom aj žijete. Akademickým maliarom je aj váš manžel Boris Kvasnica a syn tiež absolvoval školu s umeleckým zameraním. Nakoniec, obaja máte v dome svoje ateliéry. Aké to je, keď vás oboch "kopnú múzy"? Rozprávate sa pri večeri aj o bežnom živote či len o umení? Prospieva manželstvu, keď v ňom žijú dvaja "umeleckí kohúti", dve výrazné individuality na jednom "smetisku"?
Manžel je reštaurátor, špecializujúci sa najmä na grafiku a techniky na papieri. Okrem toho pôsobí aj ako profesor na Vysokej škole výtvarných umení. Každý z nás ma svoj vlastný priestor na umeleckú tvorbu. Je podľa mňa prirodzené, že sa o umení často rozprávame aj v osobnom, bežnom živote. Náš manželský život vnímam pozitívne, pretože len človek s podobným profesionálnym a umeleckým zameraním dokáže pochopiť ten neobmedzený čas, často prácu od rána do neskorej noci, ktorý si tvorba a umenie vyžaduje.

S umením a umelcami sa vždy spájali aj múzy, inšpirácie. Bez nich by umenie nebolo také dokonalé a krásne, ako je a mnohé umelecké diela by ani len nevznikli. Pri výtvarníkoch bývajú múzami ženy, avšak nikdy sa nehovorí, aké múzy majú ženy - výtvarníčky...
V mojom prípade sú to akési impulzy, ktoré vznikajú napr. na základe mojich ciest po Taliansku, Thajsku, Japonsku či Francúzsku. Mojou múzou sú však aj Rúfusové verše či napr. fascinujúce divadelné predstavenie Popol a vášeň. A tiež dokážem mať múzy aj ženy, hoci mám "normálnu" orientáciu... (úsmev).

Zaujíma ma, čo podľa vás robí umelca skutočným a nielen akýmsi proklamovaným. Je to vzťah k tvorbe, spôsob vnímania reality, sveta okolo?
To, či ten - ktorý umelec zanechá za sebou nejaký odkaz, "stopu", dokáže preveriť len čas. Pokiaľ však dávate do tvorby všetko, svoje pocity, schopnosti, seba samého a ľudia to dokážu ešte aj oceniť, keď vidíte, že v nich vaša tvorba vyvoláva emócie, že ju prežívajú s vami, znamená to, že ste ako umelec dosiahli úspech. Skutočný a nefalšovaný.

Synonymom tvorby je aj umelecká sloboda. Môže však byť umelec slobodný bez toho, aby podliehal kompromisom? Nie je umelecká sloboda len akýmsi klišé, vzťahujúcim sa na obmedzenia politického a ideologického charakteru, nehľadiac na to, že komercia a dopyt či nutnosť prežitia a uživenia sa - navonok proklamovanú umeleckú slobodu v skutočnom a reálnom živote úplne dehonestujú?
Môže. O tom je aj moja tvorba - grafická či maliarska. Pri knižnej ilustrácii vznikali situácie, keď vás na začiatku "tlačia" do tematiky a je len na vás, či odoláte a zachováte si svoju slobodu. Keď si to urobíte po svojom. Aj preto som ukončila svoju ilustračnú tvorbu či tvorbu exlibrisov. Odmietam robievať veci, pri ktorých by som mala pocit, že nevychádzajú z môjho presvedčenia, videnia. Aj za ceny straty objednávok. Sloboda v tvorbe má pre mňa nenahraditeľnú cenu.

Umelci vnímajú realitu senzitívnejšie. Zaujíma ma, či je povinnosťou umelca sa angažovať pri rôznych spoločenských alebo politických obrazoch? Alebo má byť umelec verný len svojmu umeniu a múzam a nestarať sa do toho?
Milujem umenie, žijem ním. Neriešim politiku, nie som aktívna v spoločensko-politických diskusiách. Nemám potrebu sa realizovať týmto smerom. A keď sa niekedy niečo, čo zaváňa politikou a politikárčením aj ponúkne, rázne to odmietam. Umelec by mal slúžiť umeniu a nie agresívnej, falošnej a často nepochopiteľnej politike. Tým netvrdím, že budú s mojim názorom súhlasiť všetci umelci.

Absolvovali ste samostatné výstavy nielen na Slovensku ale aj vo svete, získali ste množstvo ocenení. Čo determinuje to, aby sa stal umelec a zvlášť žena výtvarníčka úspešným nielen v našom - slovenskom, ale aj zahraničnom kontexte?
V mojom prípade je to systematická práca - na sebe a aj na svojich dielach. Keď tvoríte bez toho, aby ste pri tom uvažovali nad úspechom. Pre mňa úspech neznamenajú len ceny, ale napríklad aj obyčajný list či správa od človeka, ktorého dokázala moja tvorba osloviť. Prípadne, keď vás oslovujú galeristi, lebo vedia, čo od vás môžu očakávať, lebo vás a vašu tvorbu poznajú. Vtedy mám spätnú väzbu, čo je pre každého umelca dôležité.

Foto: TASR - Michal Svítok

Nahraďme teda slovo úspech slovom renomé. Je to pre vás dostatočne relevantná hodnota?
Áno. Už aj z toho dôvodu, že byť dnes úspešným sa vo svete "kultúrneho priemyslu" dá dosiahnuť aj pomerne iným spôsobom, ktorý často s kultúrou a umením nemá nič spoločné.

Súčasná doba je natoľko rýchla, že so sebou prináša mnohé negatíva v podobe lacných, nekvalitných a povrchných vecí. Vzniká situácia, keď poctivosť a "fortieľ" ustupuje do úzadia a kreativitu či kumšt nahrádza lacný a ľúbivý, často importovaný mainstreem. Nie je práve tento jav akýmsi synonymom úpadku a toho, že čím je dielo, jednoduchšie, dekadentnejšie a gýčovejšie, tým si nájde v spoločnosti väčšie uplatnenie?
Súhlasím s vami. Čoraz častejšie cítiť nárast úpadku, hodnôt. A vidieť to aj v našej kultúrnej nekultúrnosti. Niekedy sa mi nechce veriť vlastným očiam, keď vidím, akí ľudia, brak a programy dostávajú priestor napr. v našich televíziách. Namiesto postupnej a systematickej práce, namiesto cibrenia kvality, sa tu dejú veci šokom a skokom, mnohí - bez trpezlivosti a driny - sa hrajú na to, že "hrajú symfónie" bez toho, aby dôkladne poznali noty. Pretože im nejde o to, čo bude s ich talentom či tvorbou v budúcnosti, ale o to, čo bude teraz. A teraz znamená hneď. Strácame kritické myslenie. Cítiť čoraz väčšiu absenciu kunsthistorikov a kritikov v médiách, ktorí by aspoň trochu formovali kultúrnu úroveň povedomia ľudí. Výsledkom je situácia, keď ľudia namiesto kvality dokážu tlieskať úplným hlúpostiam a brakom. Dnes dokáže vydať knihu pomaly aj analfabet, vďaka technike môžete nahrať platňu aj keď neviete spievať, prípadne čím horšie spievate, tým ste väčším miláčikom národa, prípadne vystavovať svoje obrazy po dvojtýždňovom bezplatnom kurze maľovania na internete. Prípadne si niečo umelecky a najmä cenovo prijateľné skočíte kúpiť do Ikei. Kedysi, keď sme mali na škole maľovať modelku, sme sa doslova bili o stojany a o to, aby sme boli k nej čo najbližšie. Dnes nie je nič výnimočné, keď v ateliéri sedí krásna modelka, akurát chýbajú študenti, ktorí by hodiny a hodiny venovali drilu. Pretože doba je taká, že načo takto zabíjať čas...

Celý život ste strávili obklopená múzami, umením a kultúrou. Máte pocit, že Slovensko a jeho obyvatelia - napr. v porovnaní s Čechmi alebo s okolitými krajina konečne mentálne skultúrnievame?
Úprimne? Ani nie...

Máte svoj nesplnený umelecký cieľ?
V tomto smere budem skromná a úprimne poviem, že nemám. Pre mňa je podstatné, že môžem slobodne tvoriť, že stále mám radosť z toho čo robím, že ma to stále dokáže napĺňať.