Bratislava 21. augusta (TASR) - Dva roky sa dokumentaristi Vladimír Kampf a Jana Čavojská plavili po Dunaji a spoznávali ľudí žijúcich na jeho brehoch. Kamerou tak zachytili napríklad klobučnícku rodinu z Nemecka či osudy majiteľa malej pálenice v Bulharsku. O živote v okolí Dunaja sa tak vďaka nim môžu dozvedieť viac aj deti v školách. Dunaj je totiž podľa Vladimíra Kampfa akousi Amazonkou Európy, ktorá spája ľudí, a porozprával o ňom v rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.


-Natočili ste spolu s Janou Čavojskou dokument o Dunaji. Prečo práve o tejto rieke?-

Môj strýko bol lodník a keď som bol malý, tak som k nemu chodieval, keď niekde kotvili. Zhodou okolností to bolo aj na Dunaji. Obdivoval som vodu a povedal som si, že keď budem veľký, tak aj ja budem lodník. Nakoniec som sa ním aj stal. Plavil som sa najmä na malých výletných lodičkách a strávil som na nich niekoľko rokov. A tým to celé začalo. Keď sa človek pozrie na rieku z vody a prefrčí po nej, tak je to niečo celkom iné, ako keď sa na ňu díva z brehu. V hlave mi vŕtalo veľa otázok o Dunaji. Veľa sa hovorilo, že je to rieka, ktorá spája. A ja som nevedel pochopiť, že koho. Preto sme sa vzdali práce, všetkého, a dva roky sme skoro každý deň bývali na inom mieste, v inom hoteli. Chceli sme ho preskúmať. Ako novinári sme s Janou Čavojskou chodili všelikde a raz sme boli v dunajskej delte. Kúpili sme si nové fotoaparáty, a tak sme začali natáčať. Po pár mesiacoch sme však zistili, že takto sa dokument nerobí. Uvedomili sme si, že musí niečo ponúknuť divákovi, aby sa vydržal na to pozerať.


-Aký koncept ste si zvolili, aby ste diváka zaujali? V prípade Dunaja bolo jedným z dôvodov aj to, že deti o rieke vedeli málo?-

Vedeli sme, že nechceme vyrobiť dokumentárny film, ktorý bude mať pár dní slávy a potom niekam zmizne. Preto sme sa od začiatku zamerali na deti, čo bolo dosť ťažké. Robili sme prieskum v škole. Jeden z najväčších distribútorov školských pomôcok nás zaradil do grantu v rámci 200 škôl. Potom sme deťom, väčšinou puberťákom, v škole v Novákoch skúšobne dokument premietli. Nakoniec to pozerali. Učitelia to vedeli podľa svetla v sále z mobilných telefónov. Podľa toho, koľko detí ich počas premietania používalo. Ani nie desať minút pred koncom filmu totiž máme chyták. Je tam svadba v Moldavsku, na ktorej tancujú ľudia. Z ľavej strany tancujúcich vybehne veľmi prsnatá pani a keď deti na tomto mieste zareagujú, tak je to pre nás signál, že to ešte pozerajú. Ona v zábere nie je ani dve sekundy a potom zase zmizne. A na tie deti to funguje.


-Ujal sa teda dokument v školách?-

Cieľom bolo, aby slúžil aj ako širokospektrálna pomôcka pre školy, nielen na geografii, ale aj na prírodovede alebo na občianskej výchove. V súčasnosti sa dostal približne do 300 až 400 škôl. Chceli sme, aby bol film ako skladačka, že sa z neho bude dať vytiahnuť príbeh, ktorý učiteľ bude potrebovať. Po predstavení v Novákoch som sa rozprával s jedným učiteľom, ktorý učil chémiu. Tešil sa, že deti vo filme videli napríklad pálenicu, ktorú sme natáčali v Bulharsku, a mohli vidieť ako funguje. Povedal mi, že dnes keby išli na exkurziu, tak je všetko zakryté a takto im môže vysvetliť, ako funguje.


-Študujete detailne vopred oblasť, do ktorej sa vydáte, kontaktujete ľudí?-

Išli sme po toku Dunaja. Vopred sme nemali dohodnuté nič. Všetko, čo sme mali dohodnuté vopred, tak nevyšlo. Spoliehali sme sa na miestnych novinárov alebo sme len tak cestovali a náhodne sme natrafili na zaujímavých ľudí, miesta.

Foto: TASR/Martin Baumann

-Akých zaujímavých ľudí ste stretli? Prekvapilo vás niečo počas nakrúcania?-

Náhodne sme napríklad natrafili na spomínanú pálenicu. Večer sme sa ubytovali v meste Tutrakan v Bulharsku a mysleli sme si, že nenatočíme už nič. Vyšli sme len tak na breh Dunaja a boli tam rybári. Vyzerali, že sú opití, dosť to tam smrdelo alkoholom. Ale zmýlili sme sa. Zbadali sme štyri komíniky z malého domčeka a zistili sme, že je to pálenica a to bol náš príbeh. Stretli sme veľmi jednoduchého človeka a natáčanie nebolo jednoduché. Keď sme išli strihať v Bratislave, zistili sme, že sme zabudli skontrolovať zvuk. Tak sme za ním museli cestovať opäť 1300 kilometrov. Báli sme sa, že druhýkrát to už nezvládne nahovoriť, ale zostali sme veľmi prekvapení. Z neho sa vykľul najväčší filozof v celom filme.


-Videli ste počas cestovania po toku Dunaja rozdiely v životnej úrovni, tradíciách alebo spôsobe života pri rieke?-

Všade sme našli niekoho zaujímavého. V hornom úseku v Nemecku je to ako v rozprávkovej krajine. Je tam veľa zámočkov. Našli sme tam príbeh starej klobučníckej rodiny. Dvaja bratia majú v Regensburgu obchod a robili exkluzívne klobúky do filmu Alica v krajine zázrakov, v ktorom hral Johnny Depp. Tiež robili klobúk pre pápeža Benedikta XVI. Človek, na ktorého sme natrafili v pálenici v Bulharsku, zase hovoril o tom, ako musel celý život trieť biedu, lebo sever Bulharska je najchudobnejší v celej Európskej únii. Hovoril o tom, aké mal iné životné plány. Dunaj nakoniec však ľudí spája. Aj tých, čo sa v živote nevideli. Je to stále tá istá rieka. Je to Amazonka Európy, hoci život funguje všade inak.


-Neobávate sa pri točení dokumentu o rieke, že môže byť pre diváka nudný? Dá sa poňať pútavejšie ako napríklad príbeh o exotickej krajine?-

Nejde ani tak o to, že dokument je o rieke. Ide o Európu. Každému sa zdá, že v Európe nič zaujímavé nie je a všetko videl. Je to celé inak. V Európe je veľa zaujímavostí.


-Dokument sa objavil v jednej zo slovenských televízií. Nesnažili ste sa s ním uspieť aj v zahraničí, keďže ste ho natáčali v rôznych krajinách?-

Nemci a Rakúšania majú toho veľa. To sú jediné krajiny, ktoré by mohli do projektu vstúpiť aj finančne. Ale nestalo sa tak. Spočiatku sme sa snažili získať podporu, ale nakoniec sme to vzdali, lebo z Rakúska a Nemecka nám prichádzali maily od rôznych koproducentov, že hoci je natáčanie o Dunaji super nápad, ale sme Slováci a nechcú s nami nič mať. Asi mali predtým zlú skúsenosť. Existuje už jeden film o prírode Dunaja a stretli sme producentku toho filmu a kameramana na jednom festivale, ktorí nám hovorili, že mali šesťkrát vyšší rozpočet na film ako my. Do vysielacej štruktúry zahraničných televízií v súčasnosti nespadá, pretože tam práve nie je niekto, kto by rozhadzoval rukami, chodil, híkal a odpadával.




-Z čoho financujete svoje projekty, ako vnímate podporu dokumentárnej tvorby na Slovensku?-

Audiovizuálny fond dáva podporné granty. Nemali sme problém získať podporu z fondu. Na začiatku sme dostali peniaze, z čoho bola zaplatená polovica dokumentu o Dunaji. S ďalším projektom o Váhu sme však neuspeli, pretože podľa komisie nezodpovedá tomu, čo slovenská dokumentaristika potrebuje. Vraj sa tomu vymykáme, ale aj sa chceme.


-V čom sa teda odlišujete od ostatných dokumentaristov na Slovensku?-

Boli sme pred komisiou Audiovizuálneho fondu dva- alebo trikrát s projektom o Váhu. Vždy to dopadlo tak, že ak je 50 ľudí v jednom dokumente, podľa nej to nie je dokumentárny film. Na jednej strane nás to mrzelo, že sme nenašli pochopenie, ale na strane druhej to má svoju výhodu. Teraz nemusíme byť žiadni dokumentaristi, nebude to dokumentárny film, ale napríklad zhluk videoreportáží a v konečnom dôsledku to bude vyzerať ako dokument, ale nebudeme to musieť nikam prihlásiť, nepotrebujeme na to žiadne čísla ani nič podobné.


-Momentálne pripravujete dokument o Váhu. O čom bude?

Ešte nie je hotový. Robili sme už viaceré učebné pomôcky. O sopkách, potom všeobecne o svetovom vodstve, kde sme použili naše fotografie z celého sveta. Natočili sme päť videoreportáží z Lomnického štítu o vedcoch. V dokumente o Váhu bude 50 ľudí a bude trvať 52 minút. Bude to niekoľko po sebe idúcich reportáží, kde budú platiť iné pravidlá ako pre film. Opäť použijeme príbehy, panely s fotkami a textami, ktoré budú môcť učitelia využiť v školách.

Foto: TASR/Martin Baumann