Od vzniku Nemeckej spolkovej republiky v roku 1949 dali traja úradujúci spolkoví kancelári hlasovať o vyslovení dôvere vláde s cieľom pripraviť pôdu pre konanie predčasných volieb do Spolkového snemu (Bundestagu). Prvý tak urobil v roku 1972 kancelár Willy Brandt, o desať rokov neskôr, v roku 1982 kancelár Helmut Kohl a v roku 2005 kancelár Gerhard Schröder. Keďže všetci traja sa usilovali o to, aby sa predčasné voľby uskutočnili - zaistili, aby hlasovanie o dôvere neuspelo. S tým istým zámerom tak po štvrtýkrát včera konal spolkový kancelár Olaf Scholz.

Aj preto sa v Bundestagu žiadne prekvapenie nekonalo a dôveru mu vyjadrilo iba 207 poslancov zo 733-členného parlamentu. Scholza podporilo všetkých 201, na hlasovaní prítomných poslancov jeho Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD). Proti vysloveniu dôvery bolo 394 poslancov - všetkých 196 poslancov z frakcie CDU/CSU, ako aj všetci 88 zákonodarcovia z FDP. Nie je nezaujímavé, že kancelára podporili aj traja poslanci z krajne pravicovej AfD a taktiež traja nezaradení poslanci.

Podľa očakávaní teda kancelár Scholz v hlasovaní o dôvere vláde neuspel a v súlade so Základným zákonom (Ústavou) musí požiadať prezidenta Franka-Waltera Steinmeiera o rozpustenie Spolkového snemu. Podľa tlačovej agentúry DPA tak včera už aj urobil. Definitívne rozhodnutie musí totiž padnúť v berlínskom zámku Bellevue, sídle spolkového prezidenta. Právo rozpustiť parlament, vyhlásiť predčasné voľby a určiť ich termín má jedine hlava štátu. Čas na rozhodnutie má 21 dní, pričom predčasné voľby musí vypísať do 60 dní po rozpustení Bundestagu.

Možno s istotou tvrdiť, že prezident Steinmeier tak urobí a ani tie tri týždne nebude potrebovať. Dokonca svojimi predchádzajúcimi vyhláseniami naznačoval, že predčasné voľby by sa mohli konať na budúci rok 23. februára, teda v termíne, na ktorom sa predbežne dohodla vláda s opozičným kresťanskými demokratmi.

Predčasné voľby do Spolkového snemu vyvolal koniec ´semaforovej´ koalície zloženej z SPD, Zelených a liberálov zo Slobodnej demokratickej strany (FDP) potom, keď kancelár Scholz odvolal pre nezhody 6. novembra ministra financií a šéfa FDP Christiana Lindnera. Liberáli následne trojkoalíciu opustili a Scholz, ktorý je najmenej obľúbeným nemeckým kancelárom od zjednotenia krajiny v roku 1990, zostal na čele menšinovej, červeno-zelenej vlády.

V zatiaľ posledných predčasných voľbách, ktoré sa konali 18. septembra 2005, zvíťazila CDU/CSU (35,2 percent) pred SPD (34,2 percent) a po nich sa začala 16-ročná éra vládnutia spolkovej kancelárky Angely Merkelovej. Isteže, kresťanskí demokrati by boli najradšej, keby sa história opakovala. Všetko nasvedčuje tomu, že majú dobre ´našliapnuté´ a spolu so sesterskou Kresťanskosociálnou úniou (CSU) mieria k volebnému víťazstvu.

Prieskumy volebných preferencií im dávajú za pravdu, čo potvrdil aj posledný prieskum z konca minulého týždňa inštitútu INSA. Kresťanskodemokratická únia a Kresťanskosociálna únia by podľa nich získala 31 percent hlasov voličov, čo je o 14 percent viac ako tretí sociálni demokrati. Čo ale nemožno z prieskumov aj ostatných agentúr nevidieť, je pokles voličskej základne CDU/CSU.

Nie náhodou preto aj komentátor Holger Lühring pripomína, že opozičný líder a predseda Kresťanskodemokratickej únie Friedrich Merz, kandidát CDU/CSU na post spolkového kancelára, by nemal podceniť nálady v Nemecku a spoliehať sa na to, že CDU a CSU prekračujú v prieskumoch už mesiace vyše 30-percentnú hranicu.

Príliš prezieravé nebolo ani Merzovo vyhlásenie krátko po páde ´semaforovej´ koalície, že si vie dobre predstaviť Christiana Lindnera ako ministra financií v ním vedenej budúcej spolkovej vláde. Veď napokon aj v politike platí staré známe: „Nekrič hop, kým nepreskočíš!“