Spor medzi prezidentom a premiérom – a premiérom a prezidentom - v nedeľu opäť gradoval. A hoci viacero médií sa nerozpakovalo v tejto súvislosti použiť výraz „vojna“, nie je to tak.

Napokon, bude ešte aj horšie. Slovník aktérov a ich prívržencov z jednej aj z druhej strany je totiž čoraz hrubší, a práve to neveští nič dobré. V podstate veci pritom ide o obyčajné nedorozumenie, ktorého osobitosťou je len to, že je politicky značne výbušné. A že munície je stále viac ako dosť.

Pravdupovediac, vyjadrenie Zuzany Wienk o tom, že premiér Fico označil A. Kisku aj s jeho bratom za daňových podvodníkov už v čase, kedy o nesprávnom účtovaní ich firmy nebolo ešte na verejnosti ani chýru ani slychu, bolo prekvapujúce. Bolo totiž priamou nahrávkou na smeč premiérovi, ktorý ju dokázal patrične zužitkovať. Hoci opäť treba jedným dychom pripomenúť, že premiéra nie je nič do toho, ako si iní kandidáti na funkciu prezidenta účtovali kampaň. Správnosť účtovania je podľa zákona oprávnené výlučne kontrolovať ministerstvo financií, nie premiér, ktorý navyše sám vo voľbách kandidoval. Inými slovami, premiér môže vypočítavať sumy aké len chce, dôležité je iba a len stanovisko ministerstva financií.

Zaujímavejšie ako škriepky oboch aktérov sporu boli celkom iné veci, ktoré v tejto súvislosti vyplávali na povrch. Bez ohľadu na poradie – prvou je, že mimovládne organizácie spolupracujú, kolarobujú s vládou na príprave zákonov, že tak robia netransparentne, neverejne. Pričom napríklad šéf nadácie Zastavme korupciu hovorí nahlas o tom, že takéto stretnutie považuje za dôverné.

Druhou je to, ako sa návrhy zákonov robia – keď predseda vlády nedovolí, aby sa moc delila, vyvažovala a kontrolovala, ale v zákone presadzuje a zrejme aj presadí, aby riaditeľa novej štátnej inštitúcie nevymenovával prezident - lebo Kiska - ale ktosi iný.

A treťou je to, že je naozaj tristné, keď sa premiér Fico verejne domáha ísť na detektor lži práve a len v súvislosti s vyjadrením, že o daňových problémoch A. Kisku vie už rok. Viac klesnúť v takejto funkcii sa už azda ani nedá.
Jasné, jedna strana sa teší, ako premiér nakladá prezidentovi a druhá, ako prezident nakladá premiérovi. Lenže pritom sa naďalej stráca dôvera ľudí nielen v politiku, ale tiež v dôveryhodnosť štátnych inštitúcií. Paradoxné a zároveň nebezpečné je pritom hlavne to, že niet deliacej čiary, keďže ani jeden z aktérov nie je náš a ich človek, ale obaja sú naši.