Bratislava 26. decembra (Teraz.sk) - Vianočný čas je bohatý na mystiku, ktorá má veľký význam pre obrazotvornosť dedinského človeka. Je to čas, keď sa končí starý rok a začína ten nový. V tomto obdobím sa dodržiavalo množstvo zvykov a tradícií, ktoré sa nespájali len s Božím narodením, ale pretrvali ešte z čias pohanstva. Boli to rôzne povery, čary, veštby či zariekania a povedačky, ktoré ľudia praktizovali už od konca novembra. Mnohé z nich išli ruka v ruke so zimným slnovratom – Kračúňom, no ďalšie obrady vykonávali ľudia aj priamo na Štedrý večer. A práve deň Božieho narodenia bol veľmi bohatý na rôzne obrady. Bolo to nielen kúzlo štedrovečerných obradov či polnočná omša, ale aj omša pastierska ráno na svitaní.

Už na Barboru (4. decembra) sa odrezávali halúzky zo zlatého dažďa či z čerešní. Mladé devy ich dali do nádoby s vodou a každú vetvičku osve pomenovali podľa nejakého mládenca. Podľa toho, ktorá vetvička im na Vianoce rozkvitla, tak za toho chlapca sa mali do roka vydať. Iným zvykom zas bolo, že sa rátali dni rozkvitnutia halúzky. Ak vetvička pustila púčiky v siedmy deň, znamenalo to, že siedmy mesiac v roku bude pre rodinu najšťastnejší.

Svätá Lucia ako ochrankyňa proti bosorkám

Čerešňové halúzky sa v niektorých regiónoch kládli do vody až 13. decembra, teda v deň svätej Lucie, keď vrcholili stridžie dni. Podľa množstva rozkvitnutých halúzok sa dozvedeli, koľko bude úrody na ďalší rok. Inde zas zvykli ľudia po dobu trinásť dní zahryznúť do jablka. Keď potom šli s jablkom na Vianoce do kostola, mohli zočiť miestne bosorky.

Oveľa známejšia a rozšírenia bola však výroba tzv. Luciinho stolčeka. Vyrobený mohol byť iba z dreva, pričom sa v ňom nesmelo použiť nič kovové, ani klince. Jeho výroba mala trvať až do Vianoc, takže prácu na ňom si bolo treba časovo rozbrhnúť. Podľa povesti, kto si sadol na Luciin stolček, videl bosorky cez kľúčovú dierku na dverách kostola. Zjaviť sa mu mali za hlavným oltárom. Aby ho strigy nechytili a neroztrhali, stolček mal byť umiestnený v kruhu nakreslenom trojkráľovou kriedou. Ďalšou možnosťou bolo utekať domov a po ceste sypať za sebou mak. Keby mal však odvážlivec málo maku alebo keby ho strigy stihli vyzbierať, mohlo to s dotyčným zle-nedobre dopadnúť.

Luciin stolček nebrával sa však len do kostola, ale aj na krížne cesty. Kto sa naň postavil, uvidel bosorky, ktoré sa tam schádzali. Na križinách však strašievali kadejaké zlé bytosti, napr. kohút či satan, ktorí spôsobovali zimnicu. Ten kto išiel na krížne cesty s Luciiným stolčekom, raz a navždy od seba odohnal tieto zlé bytosti.

Magický cesnak

V deň vianočný museli pred bosorkami chrániť aj dobytok. Všeobecne známym ochranným magickým prostriedkom bol najmä cesnak. Umiestňovali ho pod prah dverí, no do kríža sa ním natierali aj vejare dverí, kľučky na maštaliach či domoch, potierali sa aj žľaby pre dobytok. Ľudia verili v jeho magickú a liečivú silu, jedli ho nielen oni sami, ale dávali ho dokonca aj dobytku žrať spolu s oblátkou. „Cesnak však musel mať odrezané konce, aby v prípade príchodu bosorky na jej rozkaz ‚cesnak von skraví‘ odpovedal ‚akože puoďem, keť ňemám riťi aňi huavi‘,“ píše Peter Huba v knihe o Zázrivej.

Foto: TASR/Jana Vodnáková

„Pomáhať mala aj konská lebka zakopaná pod prah domu, prípadne ježko, netopier, čierna mačka alebo krtko. Okrem toho sa pripravovali špeciálne masti na odpudzovanie bosoriek. Robili sa z rozdrvenej čakanky, z kostí netopiera a z diviačieho sadla,“ píše Katarína Nádaská v novej knihe Čary a veštby. Podľa autorky sa bosorky odháňali aj lomozom v podobe rozbíjania riadov.

Dobytku však dávali aj oblátky so zapečeným petržlenovým listom, aby kravičky dobre dojili a teliatky dobre rástli a všetky od škody zachránené boli. Aby bosorky kravám neodnímali mlieko, vyrábali ľudia z cesta panenky v podobe šúľkov. Recept bol podľa Dr. Jozefa Holubyho nasledovný: „V Štedrý deň berú šípky, psie tŕnky a rásu sliesek, usušia, potlčú a zamiešajú do cesta.“

Ak ľudia chceli, aby sliepky dobre znášali, hádzali sliepkam ráno žito, ktoré bolo počas vianočnej večer nasypané pod slávnostným obrusom. „Kto chcel mať mocné včelstvo, natrel letáč na úli medvedím sadlom. Pes, ktorému natreli papuľu medom, nikomu neublížil. Naopak, kto chcel mať ostrého strážneho psa, primiešal na Štedrý deň do cesta kúsok osieho hniezda, upiekol z neho posúšik a dal ho zožrať psovi, aby bol taký hnevlivý ako osa.“

Vo vianočný čas sa teda kadejako čarovalo. Známy je aj prípad ženy od Trenčína, ktorá na vypátranie ukradnutej slaniny čarovala s vianočnými orechmi. Ženu začiatkom 18. storočia vyhlásili za bosorku. Na Vianoce sa zlievalo aj olovo či vosk, ktoré slúžili ako zábavný, no občas i vážny spôsob hádačstva.

Hlavne sa dostať pod čepiec

Mladé devy však skúšali aj kadejakú ľúbostnú mágiu. V deň svätej Lucie napísali na dvanásť lístkov mená chlapcov – potenciálnych pytačov, a trinásty nechali prázdny. V každý deň dievky roztrhali jeden z lístočkov bez toho, aby si ho prečítali, a až na Vianoce zistili, za koho by sa mali vydať. Ak si však vytiahli ten jediný nepopísaný lístok, mali zostať starými dievkami.

Podobným spôsobom fungovala v deň svätého Ondreja (30. novembra) aj takzvaná knedľoveštba. Dievčatá si spolu navyrábali z cesta guľky pripomínajúce knedlíky. Do nich vmieseli tabuľky s vyrytými mužskými menami. Len čo ich dovarili, každá jedna si vybrala svoju guľku, rozkrojila ju a zistila, kto bude jej ženíchom.

Foto: TASR - Oliver Ondráš

Inde varili zas halušky s mužskými menami. Voda však nebola obyčajná, ale nanosiť ju museli v ústach. A ani drevo nebolo hocijaké, pretože ho museli ukradnúť z domu nejakého Ondreja. Slobodné dievčatá si medzi sebou rozdelili halušky a pozorne ich sledovali. Tá haluška, ktorá vypláva na hladinu ako prvá, tak jej majiteľka sa mala zo všetkých slobodných dievčín vydať najskôr. Samozrejme, za toho chlapca, ktorého meno bolo na lístku. Nuž, pri tejto zábavke bolo mnoho radosti, smiechu i prekáračiek.

Po vianočnej večeri zas chodievali dievky klopať varechou na zrub studne, lebo verili, že z ktorej strany začujú prvého psa štekať, v tú stranu sa vydajú. Podobne to bolo aj na Ondreja, kedy sa triaslo plotom a načúvalo, z ktorej strany sa rozbreše dunčo.

Svoj deň mali však aj muži. Na svätého Tomáša (21. decembra) chodievali vinšovať s kúskom ocele. Boli to muži v plnej sile alebo chlapci, ktorí ešte rástli. Na mágiu slova sa kládol veľký dôraz a tak sa vinšovať chodilo aj na Nový rok.