Centrum európskeho diania sa koncom minulého týždňa presunulo na dva dni do rakúskeho Salzburgu. Neformálny summit Európskej únie riešil hlavne migráciu. A neobišlo sa to bez nečakaných názorových zvratov.
Najväčšie napätie panovalo okolo pohraničnej a pobrežnej stráže. Plánované výrazné posilnenie personálu a mandátu Frontexu má prispieť k tomu, po čom volá celá dvadsaťosmička – k lepšej ochrane vonkajšej hranice únie.

Najväčšie výhrady proti tomu mali pritom tí, ktorí po tejto lepšej ochrane volajú najhlasnejšie. V prípade Česka bola táto kritika o to pikantnejšia, že okrem letísk, žiadnu vonkajšiu únijnú hranicu nemá. Jadrom sporu bol návrh navýšiť počet podporných európskych pohraničníkov do roku 2020 na 10 tisíc mužov a žien a v budúcom rozpočtovom období pre nich vyhradiť oveľa viac peňazí. Európska komisia s týmto návrhom prišla už na jar, na odpor ale narazil až teraz.

Komisia totiž zároveň navrhuje príslušníkov Frontexu viac zapojiť do návratu nelegálnych migrantov a možnosť vyslať ich na pomoc v prípade hrozby kolapsu Schengenu aj bez žiadosti zasiahnutej krajiny. A v tom niektorí vidia ďalšiu snahu Bruselu oklieštiť suverenitu členských štátov.

Papierové posilnenie

Najsilnejšie sa ozval ten, ktorý je sám kvôli okliešťovaniu práv a slobôd vo svojej krajine momentálne najviac na únijnom pranieri. Maďarský premiér Viktor Orbán obvinil dvadsaťosmičku, že chce Maďarom vziať právo chrániť vlastnú hranicu a že je to odplata za jeho velebený hraničný plot.

K Budapešti sa pridali Praha a Bratislava. Český premiér a šéf hnutia ANO Andrej Babiš vyhlásil, že únia pohraničnú agentúru vlastne vôbec nepotrebuje. Spolu so slovenským kolegom vyzval k tomu, aby peniaze určené na ňu, dala komisia radšej priamo juhoeurópskym štátom.

Tieto krajiny majú pritom už teraz nárok na získanie únijných prostriedkov na ochranu vonkajších hraníc. S ich využívaním to ale nie je nijako slávne – rovnako ako u niektorých so samotnou ochranou. Napriek tomu sa aj tieto krajiny ozvali proti plánom komisie, hoci nie s takou razanciou, ako vyšehradská štvorka.

Jej hlasný odpor však vydržal iba dovtedy, kým sa Orbán, Babiš a spol. presunuli z domácich fór v Budapešti a Košiciach na únijnú scénu v Mozartovom rodisku. V Salzburgu otočili doslova o 180 stupňov. Európska pohraničná a pobrežná stráž aj jej posilnenie prestali V4 prekážať, iba je potrebné vyjasniť ich kompetencie.
S tým súhlasili aj ostatní účastníci rakúskeho summitu. Po jeho skončení si tak unisono notovali, ako je únia jednotná, pokiaľ ide o riešenie vonkajších aspektov migrácie. Tie vnútorné, teda čo robiť s ľuďmi, ktorí sa už do únie dostanú, radšej veľmi neriešili. Na tom sa dvadsaťosmička ďalej nezhodne.

Vyšehradský obrat bol klasickým príkladom toho, keď niektorí politici vravia niečo iné doma a niečo iné potom robia vonku. Viktor Orbán v tom bol svojho času majster a názorová nestálosť nie je výnimočná ani u českého premiéra.

Nikto pritom veľmi nerieši, že jadro toľko diskutovanej reformy Frontexu je v jeho posilnení hlavne na papieri. Stávajúci personál sa nezmení a pribudne k nemu rovnaký počet kolegov vyslaných z členských krajín. Väčšina nového kontingentu zostane doma, pripravená k nasadeniu v prípade potreby. Ochrana 80 tisíc kilometrov dlhej únijnej hranice tak bude naďalej v prvom rade úlohou krajín, ktoré na nej ležia. A ich zodpovednosti.