O francúzskych prezidentských voľbách počúvam a čítam teraz v európskych a hlavne francúzskych médiách, že ešte nikdy neboli krátko pred prvým kolom tak vyrovnané šance nie dvoch, troch, ale štyroch kandidátov na postup do druhého kola, v ktorom budú o dva týždne neskôr Francúzi vyberať novú hlavu štátu a s ňou budúcu politickú orientáciu krajiny.

Dodal by som k tomu, že nikdy tiež nebolo tak pravdepodobné ako v týchto voľbách, že zmenu – a trebárs aj radikálnu zmenu – doterajšej francúzskej politickej orientácie prinesie víťazstvo ktoréhokoľvek zo štyroch adeptov.

Čím viac sa blíži prvý deň D, teda najbližšia nedeľa, tým väčší dôraz kladú tí štyria na svoj odpor alebo aspoň výhrady k súčasnému systému. Práve tým sa pokúšali v závere kampane preťahovať si vzájomne voličov.

Pre istotu tých štyroch predstavím: Marine Le Penová, zosobňujúca už oddávna krajnú pravicu. Na opačnom krajnom krídle politického spektra, teda na krajnej ľavici, Jean-Luc Mélenchon, ktorý na seba dokázal strhnúť priazeň mnohých voličov - sklamaných oveľa mäkšou kritikou doterajšieho systému - kandidáta tradičnej socialistickej ľavice Benoita Hamona.

Mélenchon sám socialistickú platformu opustil v roku 2008, založil stranu Ľavica a pred prezidentskými voľbami ešte hnutie Nepokorené Francúzsko. Mélenchon je podobný Marine Le Penovej aj v hlásaní antisystémových pozícií, aj v antieurópanstve.

Akí sú Francúzi ako národ?

Ďalšími dvomi kandidátmi s nádejou na postup do druhého kola sú Francois Fillon, premiér v Sarkozyho vláde, dnes stojaci na čele konvenčnej pravice a Emmanuel Macron, odpadlík z Hollandovej socialistickej vlády, dnes vodca hnutia Vpred, ktoré nedávno sám založil a na čele ktorého sa voči pravici a ľavici zámerne nevyhraňuje.
Títo dvaja poslední nemôžu v záverečnej fáze kampane pred prvým kolom inak, ako sa usilovať o pozíciu hlavy štátu rovnako pod heslami zavrhujúcimi dnešný francúzsky politický systém. Mimochodom, ten systém, ktorý chcú prví dvaja – Le Penová a Mélenchon – rozvrátiť a druhí dvaja aspoň kardinálne zmeniť, žiadny z nich nedefinuje.

Sú jednoducho iba rezolútne proti tomu, čo bolo doteraz. O účinnosti tejto metódy ich presvedčuje fakt, že na tie najrazantnejšie antisystémové heslá začína dav pod tribúnami odpovedať skandovaním „Nech tiahnu, nech tiahnu!“, ktoré je neklamne adresované doterajšej politickej garnitúre.

To, čo najúspešnejší štyria kandidáti – a hlavne obaja extrémisti Le Penová a Mélenchon – ponúkajú, je ale schopné zaviesť Francúzsko do slepej uličky a spôsobiť obrovské škody Európskej únii. Azda iba s výnimkou proeurópskeho Macrona usilujú títo nádejní kandidáti na prezidentský úrad tiež o to, zbaviť Francúzsko a Európu obranných reflexov voči Putinovmu Rusku.

Francúzske voľby jednoducho nejde nikde v Európe, teda ani u nás, sledovať len pobavene ako napínavý zápas o vedúcu úlohu v jednej západnej demokracii. Skôr je namieste ich sledovať so zatajeným dychom ako zápas práve o tú demokraciu. Prvé kolo ukazuje, akí politici sa chcú postaviť do čela Francúzska, druhé ukáže, akí sú Francúzi ako národ.

Autor komentára: Zdeněk Velíšek