Povolebná situácia je totálne zablokovaná. Víťazný Andrej Babiš by chcel vládnuť s demokratickými stranami, ktoré ale o vláde s ním nechcú ani len počuť. Nahlas si naopak o podiel vo vláde žiada Tomio Okamura, čo sa zase – našťastie – nepozdáva Andrejovi Babišovi.

Keby sa situácia nepohla, mali by sme o pár mesiacov predčasné voľby. To by nebolo dobré, pretože politikov platíme okrem iného aj preto, aby sa boli schopní dohodnúť na spravovaní krajiny.

Skúsme teda čisto teoreticky hľadať riešenia, ktoré by ctili ako výsledok volieb, tak aj princíp, že pokiaľ má byť skutočne dosiahnutá dohoda, musí prísť k ústupkom na oboch stranách. Budú znieť naivne, ale je dobré sa o nich zmieniť, aby bolo jasné, že povolebné zaseknutie nevykazuje neriešiteľnosť starogréckej apórie. A pokiaľ by bola skutočná vôľa, cesty k dohode existujú.

Prvá možnosť: strany ako ODS, Piráti, ČSSD, Ľudovci, TOP 09 a Starostovia by si mohli priznať, že Andrej Babiš má obrovskú demokratickú legitimitu. Nielenže drvivo vyhral voľby, ale už pred nimi z prieskumu agentúry Median pre Českú televíziu vyplynulo, že ho za relevantného kandidáta na premiéra považuje viac ako 50 percent Čechov. Preto by mal Babiš dostať šancu ukázať čo vie a že iba netára.

Možno, samozrejme, pochopiť, že sa demokratické strany nechcú špiniť priamou spoluprácou s človekom, ktorý je trestne stíhaný, je registrovaným spolupracovníkom ŠtB a tak ďalej. Je tiež jasné, že nechcú, aby ich Babiš vo vláde – slovami Piráta Ivana Bartoša – „vyžul“ podobne, ako to urobil v minulom období s ČSSD.

Ale čo takto uzatvoriť s Babišom niečo ako totálnu opozičnú zmluvu? Teda tolerovať jeho menšinovú vládu s tým, že by napríklad ministerstvá vnútra a spravodlivosti obsadili ľudia nespojení s Babišom a bolo by tak garantované jednak to, že Babišove kauzy budú došetrené a tiež to, že oligarcha sa nepokúsi bezpečnostný aparát používať proti oponentom? Súčasne by sa Babiš zaviazal, že sa nebude pokúšať o ústavné zmeny.

Keď chýba veľkorysosť

Áno, je tu samozrejme riziko, že Babiš by v takej konštelácii mohol hocičo presadiť s okamuristami a komunistami. Áno, pre demokratické strany by bolo prakticky nemožné mu vysloviť nedôveru v prípade, že by zmluvu porušil.

Ale na druhú stranu, keby bol Babiš nezmieriteľnými postojmi demokratických strán dotlačený k priamej spolupráci s extrémistami, bol by v podstate ich vazalom a to by mohlo mať napríklad pre budúcnosť Česka v EÚ a českú demokraciu ešte horšie dôsledky.

K dohode sú, samozrejme, nutné ústupky z oboch strán. Takže je tu aj ďalšia, povedzme čestná možnosť riešenia. Pokiaľ Andrej Babiš stojí o plus mínus stabilnú väčšinovú vládu, ktorá sa nebude opierať o spoluprácu s extrémistami, mohol by ponúknuť, že sám nebude premiérom. A vybrať na tento post niekoho iného zo svojho hnutia.

Napokon, hneď niekoľko strán pred voľbami vylučovalo spoluprácu s ANO iba v prípade, že trestne stíhaný Babiš bude chcieť vládu viesť osobne. Keby Babiš urputne netrval na tom, že iba on je tu šéf, možno by sa mohla situácia predsa len odblokovať.

Oba varianty nemajú zatiaľ inú hodnotu ako hodnotu myšlienkového cvičenia. A sú vlastne trochu naivné, pretože vyžadujú to, čo v nezmieriteľnej českej politike chýba – istú mieru veľkorysosti.

Lenže uvážme, že reálne otvorená vláda Babiša s Okamurom a Filipom, či nejaký variant vlády „odborníkov“ prezidenta Miloša Zemana, by v rámci známej Zemanovej ústavnej kreativity vládla bez dôvery. A z prípadných predčasných volieb by mohol profitovať najmä Tomio Okamura.

Možno by nakoniec bolo dobré k veľkorysosti dospieť z tých najprízemnejších dôvodov – z dôvodov pudu sebazáchovy.