V úzadí rozdávania sľubov, ktoré budú ešte týždeň politici rozhadzovať medzi ľudí plným priehrštím, zostala žiadosť hlavy štátu o výklad Ústavy. Týka sa sporu medzi ňou a generálnym prokurátorom. Presnejšie o to, ako majú spolupracovať pri spravovaní vecí verejných. Je nepochybné, že spolupracovať majú, ale ide o to, či pritom majú dovolené aj zasahovať si vzájomne do kompetencií, ktoré im Ústava a zákony zverujú do pôsobnosti.

Prezidentke Z. Čaputovej sa totiž nepáči, že generálny prokurátor M. Žilinka jej odmietol poslať do paláca spisy, v ktorých generálna prokuratúra konala podľa na Slovensku najznámejšieho aj najslávnejšieho paragrafu 363. Žiadala ich všetky, teda bez rozdielu ako generálna prokuratúra rozhodla – či v prospech alebo v neprospech uplatnenia uvedeného paragrafu. A keď všetky, tak naozaj všetky aj v tom zmysle, že hlava štátu žiadala takéto spisy počnúc vymenovaním M. Žilinku do funkcie, ktoré sa udialo už koncom roku 2020.

Generálny prokurátor požiadavku prezidentky odmietol, čím podľa hlavy štátu vznikol medzi nimi spor o výklad viacerých ústavných článkov, ale najmä toho, ktorý hovorí, že prezident svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Teda aj alebo vrátane generálnej prokuratúry.

Akokoľvek, naozaj sa nezdá, že argumenty hlavy štátu sú v tomto spore silné – napríklad, je síce faktom, že generálneho prokurátora do funkcie vymenúva, ale rovnakým faktom je, že bez návrhu parlamentu ho vymenovať nemôže a nesmie. Tak je – aspoň zatiaľ – rozdelená moc.

Ale to sú tzv. technikálie, podstatný je dôvod, pre ktorý hlava štátu zahájila tieto ústavné manévre či operáciu a ktorým sa ani vôbec netají – hľadá dôvody a argumenty na to, aby mohla na generálneho prokurátora podať návrh na začatie disciplinárneho konania. Preto tiež od neho nežiada informácie, ale spisy, aby ich mohla kontrolovať. Lebo napísať taký návrh nie je naozaj ľahké, s tým možno iba súhlasiť, najmä ak má viesť k potrestaniu v poradí šiesteho najvyššieho ústavného predstaviteľa krajiny. Dôkazné bremeno je totiž výlučne na navrhovateľovi.

Samozrejme, treba ponechať na Ústavný súd ako rozhodne – najskôr či návrh hlavy štátu prijme na ďalšie konanie a ak áno, potom následne aj na to, ako o ňom rozhodne. Napokon, súd už opakovane preukázal, že má dostatok ústavnej kreativity, keď napríklad dokázal článok Ústavy vyhlásiť za rozporný s Ústavou a rovno ho z nej aj vyškrtnúť. Alebo naopak, keď sa zase rozhodol do Ústavy v súvislosti so zákazom referenda dopísať jej text, Čo sú zároveň dôvody, pre ktoré sa nedá ani len odhadnúť ako sa spor medzi hlavou štátu a generálnym prokurátorom napokon skončí. Možno iba skonštatovať, že Ústava je v ňom – ako v každom inom politickom spore – opäť nevinne.