Koalícii nemožno uprieť snahu dobre vládnuť. Platí však, že aj keď sa snaha cení, nie vždy to aj stačí, píše Juraj Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Je to istý politický paradox - tento týždeň uplynuli dva roky od vymenovania vlády I. Matoviča a už na budúci týždeň uplynie rok od vymenovania vlády E. Hegera.
Hodnotiť dva roky vlády sa tak vôbec nedajú, keďže súčasná vláda nemá za sebou ešte ani rok pôsobenia. Možno hodnotiť dva roky (ne)fungovania vládnej koalície OĽaNO-Nova-Kresťanská únia-Zmena zdola, Sme rodina, SaS a Za ľudí, ale aj v takom prípade to bude rýchle, keďže Za ľudí už jednoducho nie je a existuje iba na papieri. Summa summarum - účet vládnej koalície za dva roky je pád vlády I. Matoviča a faktický zánik strany Za ľudí, ktorej poslanecký klub v parlamente sa rozpadol a už nie je. Žiadne bingo.
To, že vládna koalícia (ne)funguje ďalej, je dané viacerými faktormi a okolnosťami. Podporuje ju nielen prezidentka Z. Čaputová, ktorá vládu premiéra E. Hegera po roku od volieb vymenovala, ale podporil ju aj ústavný súd, ktorý dopísal do ústavy to, čo v nej dovtedy napísané vôbec nebolo - zákaz referenda o predčasných voľbách. Možno pritom oprávnene usudzovať, že samotný ústavodarca - teda najmenej 90 poslancov parlamentu -. by si to do ústavy napísať ani nedovolil, presnejšie, nedovolili by mu to voliči. Ani v prvom, ani v druhom a ani v treťom čítaní.
Inými slovami, vládnej koalícii nikto a nič nebráni vo vládnutí, okrem jej samotnej. Ešte inak - nemusí sa starať o svoje stoličky, keďže ústavný súd na jej udržanie pri moci použil vskutku silné lepidlo. Výsledky vládnej koalície - či už praktické alebo politické - však aj napriek tomu nevyznievajú veľmi presvedčivo. Detaily prináša každodenný život, takže postačí ich súhrn.
Kruciálna otázka znie, či sa život ľudí počas dvoch rokov vládnutia koalície a jej dvoch vlád zlepšil a ako je na tom spoločnosť ako celok. Situáciu síce možno rozoberať z viacerých uhľov pohľadu, či už ekonomického, sociálneho alebo hoci aj porovnávania kvality demokracie či občianskej spoločnosti, ale výsledok bude beztak iba jeden. Samozrejme, tzv. objektívne príčiny vždy boli, sú aj budú naporúdzi a počas dvoch uplynulých rokov medzi ne patrí nepochybne najmä koronavírus a vojna na Ukrajine. Koalícia nezvládla ani jedno ani druhé. Rozmenené na drobné, pandémiu nezvládla vláda premiéra I. Matoviča, odídencov z Ukrajiny nezvláda vláda premiéra E. Hegera. Obidve majú spoločné silný odklon od princípov právneho štátu a demokracie, aký bol doteraz v krajine viditeľný iba za vlád V. Mečiara - v prvom prípade stačí spomenúť šikanovanie ľudí a ich zatváranie do karantény, v druhom cenzúru a zatváranie vláde nepohodlných médií obyčajnými úradníkmi, nie súdmi.
Nehovoriac o rade schválených zákonov, pomocou ktorých si vládna koalícia uvoľňovala cestu k moci a nechápajúc alebo zabúdajúc, že tak dláždi cestu tým, ktorí prídu po nej. Alebo personálnych problémov, s ktorými sa doteraz potýka - za všetky možno spomenúť udržiavanie komisárky pre deti vo funkcii, hoci sa koaličné strany pred dvomi rokmi zvlášť aj spolu dušovali, že nebude presluhovať ani minútu, teraz ju prakticky, hoci vždy iba nakrátko, ale zato opakovane - do nej stále volia, aj keď do nej nekandiduje.
Na prvý pohľad to vyzerá tak, že vládna koalícia nevie vládnuť. Druhý pohľad je iný - tak to nevyzerá, ale tak to je. Jednoducho jej to nejde - hovoria o tom jej výsledky, personálna politika, spôsoby vládnutia, jazyk, ktorý používa aj všetko iné. Isto, hrdí sa Plánom obnovy, reformou zdravotníctva a zopár inými vecami, ktoré sú však stále iba na papieri. Napokon, stačí si porovnať očakávania spred dvoch rokov a realitu, dôveryhodnosť a nedôveryhodnosť vlády a ďalších iks ukazovateľov. Krízové situácie - pandémia, Ukrajina - pritom ľahšie umožňujú prerod straníckych politikov na politických lídrov, ale akosi sa ani v tomto na Slovensku nezadarilo.
Napriek uvedenému koalícii nemožno uprieť snahu dobre vládnuť. Platí však, že aj keď sa snaha cení, nie vždy to aj stačí. Povedané jednou vetou - stopa, ktorú vládna koalícia po dvoch rokoch zanecháva je znepokojujúca, keďže namiesto posilňovania princípov právneho štátu, demokracie a občianskej spoločnosti ukazuje, ako ľahko sa dajú ničiť.
Hodnotiť dva roky vlády sa tak vôbec nedajú, keďže súčasná vláda nemá za sebou ešte ani rok pôsobenia. Možno hodnotiť dva roky (ne)fungovania vládnej koalície OĽaNO-Nova-Kresťanská únia-Zmena zdola, Sme rodina, SaS a Za ľudí, ale aj v takom prípade to bude rýchle, keďže Za ľudí už jednoducho nie je a existuje iba na papieri. Summa summarum - účet vládnej koalície za dva roky je pád vlády I. Matoviča a faktický zánik strany Za ľudí, ktorej poslanecký klub v parlamente sa rozpadol a už nie je. Žiadne bingo.
To, že vládna koalícia (ne)funguje ďalej, je dané viacerými faktormi a okolnosťami. Podporuje ju nielen prezidentka Z. Čaputová, ktorá vládu premiéra E. Hegera po roku od volieb vymenovala, ale podporil ju aj ústavný súd, ktorý dopísal do ústavy to, čo v nej dovtedy napísané vôbec nebolo - zákaz referenda o predčasných voľbách. Možno pritom oprávnene usudzovať, že samotný ústavodarca - teda najmenej 90 poslancov parlamentu -. by si to do ústavy napísať ani nedovolil, presnejšie, nedovolili by mu to voliči. Ani v prvom, ani v druhom a ani v treťom čítaní.
Inými slovami, vládnej koalícii nikto a nič nebráni vo vládnutí, okrem jej samotnej. Ešte inak - nemusí sa starať o svoje stoličky, keďže ústavný súd na jej udržanie pri moci použil vskutku silné lepidlo. Výsledky vládnej koalície - či už praktické alebo politické - však aj napriek tomu nevyznievajú veľmi presvedčivo. Detaily prináša každodenný život, takže postačí ich súhrn.
Kruciálna otázka znie, či sa život ľudí počas dvoch rokov vládnutia koalície a jej dvoch vlád zlepšil a ako je na tom spoločnosť ako celok. Situáciu síce možno rozoberať z viacerých uhľov pohľadu, či už ekonomického, sociálneho alebo hoci aj porovnávania kvality demokracie či občianskej spoločnosti, ale výsledok bude beztak iba jeden. Samozrejme, tzv. objektívne príčiny vždy boli, sú aj budú naporúdzi a počas dvoch uplynulých rokov medzi ne patrí nepochybne najmä koronavírus a vojna na Ukrajine. Koalícia nezvládla ani jedno ani druhé. Rozmenené na drobné, pandémiu nezvládla vláda premiéra I. Matoviča, odídencov z Ukrajiny nezvláda vláda premiéra E. Hegera. Obidve majú spoločné silný odklon od princípov právneho štátu a demokracie, aký bol doteraz v krajine viditeľný iba za vlád V. Mečiara - v prvom prípade stačí spomenúť šikanovanie ľudí a ich zatváranie do karantény, v druhom cenzúru a zatváranie vláde nepohodlných médií obyčajnými úradníkmi, nie súdmi.
Nehovoriac o rade schválených zákonov, pomocou ktorých si vládna koalícia uvoľňovala cestu k moci a nechápajúc alebo zabúdajúc, že tak dláždi cestu tým, ktorí prídu po nej. Alebo personálnych problémov, s ktorými sa doteraz potýka - za všetky možno spomenúť udržiavanie komisárky pre deti vo funkcii, hoci sa koaličné strany pred dvomi rokmi zvlášť aj spolu dušovali, že nebude presluhovať ani minútu, teraz ju prakticky, hoci vždy iba nakrátko, ale zato opakovane - do nej stále volia, aj keď do nej nekandiduje.
Na prvý pohľad to vyzerá tak, že vládna koalícia nevie vládnuť. Druhý pohľad je iný - tak to nevyzerá, ale tak to je. Jednoducho jej to nejde - hovoria o tom jej výsledky, personálna politika, spôsoby vládnutia, jazyk, ktorý používa aj všetko iné. Isto, hrdí sa Plánom obnovy, reformou zdravotníctva a zopár inými vecami, ktoré sú však stále iba na papieri. Napokon, stačí si porovnať očakávania spred dvoch rokov a realitu, dôveryhodnosť a nedôveryhodnosť vlády a ďalších iks ukazovateľov. Krízové situácie - pandémia, Ukrajina - pritom ľahšie umožňujú prerod straníckych politikov na politických lídrov, ale akosi sa ani v tomto na Slovensku nezadarilo.
Napriek uvedenému koalícii nemožno uprieť snahu dobre vládnuť. Platí však, že aj keď sa snaha cení, nie vždy to aj stačí. Povedané jednou vetou - stopa, ktorú vládna koalícia po dvoch rokoch zanecháva je znepokojujúca, keďže namiesto posilňovania princípov právneho štátu, demokracie a občianskej spoločnosti ukazuje, ako ľahko sa dajú ničiť.