Pacient a predseda parlamentu B. Kollár odchádza z nemocnice ministerstva vnútra a tým sa jeho príbeh v zdravotníckom zariadení nateraz končí. Z toho, čo vyplávalo na povrch však zároveň vyplýva, že nebol pekný.

Vnímať ho možno naozaj rôznorodo a každá zo zainteresovaných strán ho tak, pochopiteľne, aj vníma. Spoločné majú to, že tak ako ošetrujúci personál, rovnako aj pacient B. Kollár sa zrejme cítia ukrivdení. Sestričky napríklad preto, lebo medzi pacientmi nerozlišujú a každému sa snažia poskytnúť rovnako dobrú odbornú starostlivosť. B. Kollár zase napríklad preto, lebo jeho aktuálna funkcia mu zaručuje pôžitky, ktoré ostatní nemajú a ktorých sa aj domáha.

Ústavní činitelia majú naozaj množstvo výhod, ktoré vyplývajú z ich funkcie a ktoré si veľa ľudí nevie a nedokáže ani len predstaviť. Je to však normálne a obvyklé, pokiaľ to neprekračuje hranice zdravého rozumu a – hoci sa to nemusí každému zdať – ústavným činiteľom niet čo závidieť ani v tomto zmysle. Jednoducho povedané, isté pôžitky patria k ich práci a je len na nich, či ich používajú alebo zneužívajú. Toto nie je prípad pacienta B. Kollára, keďže azda nikto nepochybuje o tom, že by si mohol dovoliť aj z vlastných peňazí zaplatiť za súkromnú izbu aj viac, ako nemocnicou stanovených 20 eur za deň. Cez to všetko sa týmto jeho osobný príbeh konči a do pozornosti sa dostáva príbeh verejný. Až ten je naozaj značne tristný a znesie aj pomenovanie papalášsky.

Slovensko je kvôli vírusu v núdzovom stave a hlavný hygienik preto vydáva vyhlášky ako na bežiacom páse. Medzi nimi je aj vyhláška, ktorá hovorí o tom, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, ktorí poskytujú ústavnú zdravotnú starostlivosť sú „povinní zabezpečiť zákaz návštev a jeho dodržiavanie na všetkých lôžkových oddeleniach s výnimkou návštev kňazov za účelom podávania sviatosti pomazania ťažko chorým a umierajúcim a paliatívnych návštev u ťažko chorých a umierajúcich pri zabezpečení dôsledného dodržiavania protiepidemických opatrení.“ Iné výnimky jednoducho neexistujú.

Preto nemožno akceptovať ani stanovisko ministerstva vnútra, podľa ktorého „výnimku môže udeliť primár oddelenia alebo ošetrujúci lekár,“ pretože ju udeliť nielen nemôže, ale hlavne nesmie. Ani predsedovi parlamentu, ani premiérovi, ani hlave štátu ani nikomu inému. Bodka.

Stále platí, že ryba smrdí od hlavy. Nie je správne vynucovať rešpekt voči rôznym nariadeniam od ľudí, keď ho neprejavujú tí, ktorí o nich rozhodujú, ktorí ich formulujú a ktorí ich vydávajú. Je preto prinajmenej nevhodné, ak sa premiér I. Matovič pýta, či neporuší zákaz návštevy pacienta, keďže je jeho povinnosťou to nielen vedieť, ale najmä rešpektovať, že návštevy sú okrem citovaných výnimiek zakázané. Teda aj z politických dôvodov, čo sa rovnako týka aj jeho koaličných partnerov SaS a Za ľudí. Každý člen vlády má predsa okolo seba a iba pre seba okruh štátom platených ľudí aj preto, aby ich na prípadné prešľapy upozorňovali.

Rozdiel medzi rečami a skutkami ústavných činiteľov je jedným z hlavných dôvodov, prečo narastá frustrácia ľudí a ich stavanie sa na odpor voči rôznym nariadeniam a obmedzeniam. Keď ľudia vidia, že ústavní činitelia sa pohybujú beztrestne na verejnosti bez rúška, nepotrebujú ani huckať, aby sa tak zariadili aj oni. Naopak, ak by bolo známe, že či už minister školstva B. Gröhling, premiér I. Matovič, vicepremiér R. Sulík alebo poslanec R. Fico, M. Kotleba a mnohí ďalší zaplatili pokutu za porušenie pravidiel, bolo by neodškriepiteľné, že keď ju dostali ústavní činitelia, môže ju dostať naozaj každý. A že je to tak aj správne. Povedané jednou vetou: vo vyspelých krajinách sa pravidlá rešpektujú a dodržiavajú, a nie obchádzajú a porušujú.