Podpísanie zákona o podmienkach výkonu volebného práva prezidentkou Z. Čaputovou takpovediac v zrýchlenom konaní, je zaujímavé nielen vecným obsahom, ale tiež politickým rozsahom. Iba pre úplnosť – zákon schválil parlament vo štvrtok, hlava štátu ho podpísala v piatok a v sobotu už bol publikovaný v Zbierke zákonov. Skvelé, keďže to poukazuje na príkladnú spoluprácu viacerých inštitúcií a zároveň potvrdzuje známe – kde je vôľa, tam je cesta.

A vôle bolo v tomto prípade na rozdávanie. Habadej. Akurát nie celkom vydarenej, keďže parlament schválil zákon v takom znení, v akom ho schváliť vôbec nechcel. Nepodarok. Môžu za to najmä všetci hlavní protagonisti: navrhovateľ – poslanec E. Kočiš – ktorý voči zmätočnému hlasovaniu neprotestoval vtedy, keď protestovať mohol a mal. Spravodajkyňa – poslankyňa M. Brisudová – ktorá hlasovanie o pozmeňujúcich návrhoch navrhovala nielen zmätočným, ale tiež špecifickým spôsobom: tak jej to vraj právnici parlamentu povedali. A, samozrejme, predseda parlamentu B. Kollár, ktorý hlasovanie viedol. Jednoducho kino, ako býva v parlamente zvykom na konci volebného obdobia.

A to ešte nie je všetko. Zákon okamžite letel do prezidentského paláca aj s odkazom, aby ho hlava štátu parlamentu vrátila a parlament mohol vlastnú chybu napraviť. Prezidentka Z. Čaputová však bola nemilosrdná a zákon obratom, teda ihneď po jeho doručení podpísala. Tento legislatívny skvost tak nastúpil už na nezadržateľnú cestu nadobudnutia účinnosti.

Je nepochybné a nespochybniteľné, že hlava štátu má právo zákon podpísať, ale aj právo vrátiť ho parlamentu na opätovné prerokovanie. Žiadna veda. Prezidentka Z. Čaputová rozhodla tak ako rozhodla, problém je len v tom, že pritom vedela, že zákon je nezrozumiteľný, zmätočný, nevykonateľný a teda pre právny poriadok v krajine škodlivý.

Prekvapujúce tak bolo, je a zostane iba oficiálne vyhlásenie hlavy štátu, ktorá podľa TA SR uviedla, že „opravou pochybenia parlamentu prezidentským vetom, by prezidentka prekročila ústavou daný priestor pre dôvody a spôsob vetovania zákonov, pretože by si privlastnila zákonodarnú iniciatívu, ktorou nedisponuje“.

Ako výhovorka to môže byť aj skvelé, ako argument to však neobstojí. Primárne totiž vôbec nejde o napravenie pochybenia parlamentu – také niečo medzi právomoci hlavy štátu ani nepatrí – ale o ďalšie zašpinenie právneho štátu paškvilom, ktorý rozhodne nie je a ani nemôže byť v záujme občanov. A nerobiť to medzi povinnosti hlavy štátu už patrí, keďže sľubovala vykonávať svoje povinnosti v záujme občanov.

Stále pritom platí, že hlava štátu má svojím rozhodovaním aj zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov, a nie robiť natruc. V tomto prípade aj úplne zbytočne, keďže vôli parlamentu v konečnom dôsledku beztak nedokáže zabrániť – ak sa parlament rozhodne, že opravu uvedeného zákona prilepí k inému zákonu, hlava štátu prílepok síce môže parlamentu vrátiť, ale či parlament jej veto prelomí alebo nie, bude opäť iba na jeho rozhodnutí. Presnejšie, rozhodne o tom, či bude platiť paškvil, ktorý predtým schválil alebo ho opraví a z právneho poriadku odstráni. Prieky sú pre krajinu jednoducho nanič.