Celospoločenské udalosti – politické, ekonomické či sociálne – nabrali na Slovensku na prelome rokov vskutku rýchle obrátky. Rozbabrané sú naozaj všetky a len máločo funguje naozaj tak, ako fungovať má.

Ministerstvo zdravotníctva rozhodlo – zákon sem, zákon tam, – že až do novely príslušného zákona nemusia pacienti chodiť do ambulancií a lekári im vydávať recepty na papieri. Nehovoriac o aktuálnom (ne)dianí na katastrálnych úradoch a úkonoch s ním spojenými a to všetko za takpovediac úvodných tónov začínajúcej sa konsolidácie všetkého a všetkých.

Potešiteľné nie sú ani skutky ani reči zo strany vlády ako celku, pričom treba poznamenať, že to, akým spôsobom vláda vládne je vizitkou premiéra R. Fica. Neplatí, že aká vláda taký premiér, ale opak – aký premiér taká vláda, aj preto má premiér právo meniť ministrov, a nie naopak. Oveľa dôležitejšie ako aktuálny a nedôstojný spor medzi premiérom R. Ficom a jeho Úradom vlády o tom, či išlo o jeho súkromnú alebo pracovnú cestu do Moskvy, je totiž jeho vyjadrenie po rokovaní v Bruseli so zástupcom Európskej komisie v súvislosti s Ukrajinou. Presnejšie, o možných spôsoboch vendety voči Ukrajincom, ktorí utiekli na Slovensko pred vojnou, ktorú na území Ukrajiny rozpútalo Rusko.

Premiérove slová netreba opakovať – na každé ďalšie počutie alebo čítanie budú iba horšie. Možno sa iba domnievať, že premiér R. Fico má zrejme nejaký plán. Špekulovať o ňom je nenáležité, príležitosť na to bude, keď sa objavia jeho kontúry, možno však konštatovať, že takýmito spôsobmi k mieru na Ukrajine – na čom mu vraj záleží a chcel by ho čo najskôr – vôbec neprispieva. Skôr naopak. Zastaviť humanitárnu pomoc ničenej a zničenej Ukrajine je prinajmenej nedôstojné a odobrať Ukrajincom, ktorí utiekli pred genocídou beztak už na minimum znížený základný príspevok na život na Slovensku, prinajmenej neľudské. Akokoľvek však platí – ak Ukrajina opäť otvorí kohútiky na plynovom potrubí pre prepravu ruského plynu, nebude to kvôli politike premiéra R. Fica, ale celkom iným okolnostiam.

Minuloročný atentát zmenil R. Fica takmer na nepoznanie – nevedno, či aj v súkromnom živote, ale vo verejnom určite. Kto nezažil, nevie a tak sa tomu netreba ani čudovať, ale konštatovať – stal iným politikom ako bol – však už možno.

Aj pri pohľade zo všetkých štyroch svetových strán zreteľne vidno, že Slovensko je na začiatku roka 2005 rozbabrané tak, ako doteraz nebolo. Útechou by mohlo byť, že v tomto nie je výnimkou, veď sa stačí pozrieť na politické pohyby v iných a v onakvejších krajinách či už v rámci Európskej únie alebo celého sveta. Lenže nie je. Faktom ale zostáva, že nová generácia politikov na Slovensku dostala nečakanú šancu ukázať a dokázať, čo v nej je a o čo jej ide.