Po prezidentovi M. Kováčovi vstupuje nezabudnuteľným spôsobom do dejín krajiny pod Tatrami aj prezident A. Kiska. Pomohla mu k tomu iniciatíva poslancov vládnej koalície.

Tí predložili návrh na schválenie uznesenia, v ktorom parlament „s poľutovaním a súčasne s rozhorčením konštatuje,“ že A. Kiska bol právoplatne odsúdený za spáchanie úmyselného trestného činu daňového podvodu. Čo je zároveň aj jediný fakt – zvyšok textu uznesenia je už len snahou o vytĺkanie politického názoru a najmä dôvodom, pre ktorý sa poslanci vládnej koalície rozhodli návrh uznesenia predložiť. Pretože iba konštatovať to, o čom už právoplatne rozhodol súd, by bolo aj pre parlament inak zbytočné.

Inými slovami, rozhodnutie súdu poslúžilo Smeru-SD na vybavenie si účtov s prezidentom A. Kiskom, ktorý v prezidentských voľbách porazil predsedu strany R. Fica s rozdielom cca 400 tisíc hlasov. Uznesením chcú teraz navodiť dojem, že A. Kiska porazil R. Fica nefér a za pomoci podvodu, hoci sami vedia, že to tak nebolo a že A. Kiska porazil R. Fica vo férových, slobodných a demokratických voľbách, ktorých výsledok nikto nenapadol, nespochybnil a každý rešpektoval. Podobne ako každý teraz rešpektuje – alebo aspoň berie na vedomie – právoplatné rozhodnutie súdu o odsúdení A. Kisku.

Z politického hľadiska má tak prezident A. Kiska nečakanú možnosť ocitnúť sa v spoločnosti prezidenta M. Kováča, čo mu môže slúžiť iba ku cti. Rozdiel medzi nimi bol totiž inak značný.

Prezident M. Kováč bol prvým, s ktorým si vládna koalícia v parlamente vybavovala politické účty a frustráciu pomocou uznesenia. Uvedený návrh uznesenia parlamentu je totiž podobný uzneseniu parlamentu, v ktorom poslanci vládnej koalície v roku 1995 vyslovili nedôveru prezidentovi M. Kováčovi. Sú tam, prirodzene, rozdiely, ale podstata je rovnaká – parlament uznesením chcel a teraz opäť chce ukázať silu, ktorú však nemal a ani teraz nemá.

Iba pre úplnosť – Ústava v tom čase umožňovala parlamentu prezidenta odvolať z funkcie, ale neumožňovala mu vysloviť nedôveru. Vtedajšia koalícia však mala menej ako 90 poslancov a tak dokázala schváliť iba uznesenie, že prezidentovi vyslovuje nedôveru, čo z vecného hľadiska znamenalo iba jedno – nič.

Podobne je to s terajším uznesením, ktoré z vecného hľadiska znamená rovnako iba jedno –nič. Vládna koalícia sa iba pomocou neho snaží prekrútiť fakty a dejiny, prípadne ďalej manipulovať verejnosť. Uznesenie je tak iba súčasťou politického zápasu, napokon, nikoho k ničomu nezaväzuje, vecne nič neznamená, je len ďalším zbytočným papierom do zásuvky. A ak bude budúci parlament chcieť, uznesenie môže zrušiť takpovediac šmahom ruky. Bez akýchkoľvek následkov.

Aj preto o navrhnutom uznesení platí to, čo najlepšie vystihol R. Fico v súvislosti s uznesením o vyslovení nedôvery prezidentovi M. Kováčovi, keď povedal: „Koalícia chce prostou väčšinou manifestovať, že nemá rada prezidenta.“ Aj preto by bolo najlepšie návrh uznesenia neschváliť, ale hlasovanie odložiť a nechať vyhniť. Kľúčové pritom bude rozhodnutie strany Hlas-SD, keďže z jeho radov vyšiel taktiež prezident a ktorý môže v budúcnosti skončiť podobným uznesením.

K poznámke pod čiarou patrí, že prezidentské príbehy M. Kováča a A. Kisku sú rozdielne a neexistuje relevantný dôvod ich spájať či stavať v sieni prezidentov právoplatne odsúdeného prezidenta na rovnaký piedestál.