Aj keď Programové vyhlásenie vlády ešte nie je definitívne hotové, na základe skúseností a pamäti možno konštatovať, že mu nie je potrebné dávať význam, ktorý nemá – je totiž evidentný rozdiel medzi jeho schválením a následným plnením.

V podstate totiž ide iba o politický dokument, na ktorý ani samotná ústava nekladie vysoké či priveľké nároky: napokon, na jeho schválenie stačí súhlas iba nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov, a nie všetkých. Teda najmenej 39 zo 76. prítomných poslancov. Ak sa nenájdu ani tí a to počas šiestich mesiacov od vymenovania vlády, má hlava štátu možnosť, nie však povinnosť, parlament rozpustiť. Hlavný význam Programového vyhlásenia vlády tak okrem upratania či naplnenia ústavných pomerov je v tom, že až po vyslovení dôvery vláde, možno jej alebo jej jednotlivému členovi vysloviť aj nedôveru.

Faktom tiež je, že vyhlásenie vlády nikoho a k ničomu nezaväzuje. Podmienky sa totiž neustále menia, pribúdajú nové problémy, o ktorých vláda v čase vypracovania tohto dokumentu nemala ani šajn, pretože politický aj reálny život je jednoducho premenný i premenlivý a nedá sa vopred nalinkovať. Dá sa však aj inak.



Aj preto, lebo stále platí, že diabol býva ukrytý v detailoch, čo v tomto prípade znamená v návrhu zákona. Napríklad, jedna vec je napísať, že vláda bude presadzovať, aby voľba generálneho prokurátora bola verejná a iná, ako bude verejná voľba v návrhu zákona v praxi vyzerať, pretože možností verejnej voľby je viacero.
Tak či onak, Programové vyhlásenie vlády je dokumentom, o ktorom vie každý – a to ešte pred doručením do podateľne parlamentu – že bude aj schválený. Ale slov o ňom odznie aj tak viac, ako je v ňom naukladaných písmeniek. Aj keď tentoraz – ako vraví premiér – so „šatkou na hube.“