Nikto čo len so štipkou zdravého rozumu nemohol a ani nepredpokladal, že návrh na vyslovenie nedôvery ministrovi vnútra R. Mikulcovi v parlamente bude úspešný. Napriek tomu, že je každému čo len so štipkou zdravého rozumu jasné, že R. Mikulec by ministrom vnútra nemal zostať. Pretože v tejto funkcii opakovane zlyhal.

To nie je ani ohováranie, ani kritika, ale konštatovanie. Podobné konštatovaniu, že štát na hraniciach s Ukrajinou zlyhal a zobudil sa až po zhruba troch týždňoch, keď dobrovoľníci a samosprávy už mleli z posledného. Hoci vláda vedela vopred, že hraničné priechody s Ukrajinou budú pod náporom tzv. odídencov, na situáciu sa vôbec nepripravila, ale ju výrazne podcenila.

Dokazuje to aj vyjadrenie ministra obrany J. Naďa: „V posledných týždňoch pred útokom sme vedeli na hodinu, čo sa bude diať.“ A nič na tom nemení ani neskoršie vyhlásenie premiéra E. Hegera: „Treba si uvedomiť, že všetko, čo sa deje, koordinuje štát, to sa nedeje samo“.

Ak to však naozaj koordinoval štát, potom sa mu to podarilo veľmi dobre utajiť aj pokaziť. Napokon, vláda situáciu nezvláda dodnes a iba sa tak snaží tváriť: problém s odídencami totiž je a bude omnoho väčší aj hlbší, hoci vláde to zrejme nedochádza.

Nečudo, že to potom nedochádza ani ministrovi vnútra. Nejde pritom o nákup stanov, postelí a matracov, nejde ani o faktické potvrdenie toho, že na východe Slovenska nič nie je, a preto tam treba dovážať stravu z Bratislavy. Vyznieva síce smiešne, keď vláda vedela na hodinu čo sa bude diať, ale aj tak sa dostala pod časový tlak, a preto so súkromnou firmou musela rokovať v priamom konaní, ale o to tiež nejde. Ba dokonca nejde ani o prepojenie medzi firmou, sprostredkovateľom a hnutím OĽaNO, to všetko sú takpovediac podružné záležitosti.

Hlavné a skutočné problémy sú hneď tri - prvým je, že minister vnútra R. Mikulec klamal, keď tvrdil, že mu firmu odporučili rôzne organizácie a to až dovtedy, kým nevyšlo najavo, že mu ju odporučila osoba, istým spôsobom prepojená s vedením OĽaNO, vrátane premiéra E. Hegera. Netreba hneď hovoriť o dokázanom klientelizme, aj keď platí, že ak to, čo vyzerá ako kačka, chodí ako kačka a kváka ako kačka, potom je to kačka. Faktom zostáva, že minister nesmie klamať.

Druhým problémom ministra R. Mikulca je, že za bezmála 30 tisíc eur kúpil od súkromnej firmy v súvislosti s odídencami schému procesov a celkovej stratégie, ktoré vzápätí utajil. Inými slovami, už neplatí ani známe - dajte mi ľudí a ja to urobím - keďže minister R. Mikulec ľudí k dispozícii má, ale aj tak to nevie, nechce alebo nedokáže urobiť.

Nejde pritom o nič zložitého, takého „pavúka“ dokáže namaľovať za pár hodín každý, kto situácii, možnostiam a požiadavkám čo len trochu rozumie. V praxi pritom vidno, že vláda v tejto súvislosti nerobí to, čo by robiť mala - odídencov síce prijíma, ale nekoordinuje. Čo zakrátko prinesie ďalšie problémy. Vláda sa pritom urputne bráni menovať splnomocnenca alebo koordinátora pre odídencov, aj keď iných splnomocnencov - na tamto aj na hento - má ako maku a vecne aj politicky by ju to značne odľahčilo.

Dôvodom je personálna politika, čo už aj verejne pripúšťajú aj viacerí činovníci najsilnejšieho vládneho OĽaNO. Vedúce funkcie viacerých dôležitých inštitúcií sú buď neobsadené - verejný ochranca práv či Úrad na ochranu osobných údajov - alebo v nich za výdatnej pomoci vládnej koalície pôsobia ľudia minulosti - komisárka pre deti. Načrtol to aj premiér E. Heger, podľa ktorého „v krízových chvíľach všetko stojí na dôvere, pozitívnych referenciách a osobných kontaktoch“. Minister R. Mikulec to už iba zaklincoval, keď vyhlásil, že „mnoho organizácii už nechce spolupracovať so štátom, lebo sa boja pošpinenia mena“. Čo je zároveň aj tretí dôvod, prečo by už nemal byť ministrom vnútra.