Vražda dvoch mladých ľudí nedáva žiadny zmysel. Ani v prípade, keď išlo v prvom rade o novinára a až potom o jeho priateľku, ale ani v prípade, keby to bolo naopak.

Vzduch je nabitý emóciami, ktoré potvrdzujú, že nikto s vraždou novinára kvôli jeho práci na Slovensku nepočítal. Alebo sa aspoň spoliehal na to, že niečo také sa nemôže stať, keďže sa to nestalo ani v prípade objednania vraždy českej novinárky Sabiny Sklonkovej. Novinári sa predsa strieľajú predsa v iných krajinách.

Navyše, keď novinári na Slovensku ani veľmi neprotestujú a trpia označovanie za špinavé protislovenské prostitútky, idiotov, slizkých hadov, hyeny či záchodových pavúkov. Na veci nič nemení, že ide o oveľa miernejšie verzie výroku českého prezidenta Zemana, podľa ktorého je novinárov príliš veľa a treba ich likvidovať. Novinári na Slovensku sa radšej prispôsobia – keď to moc potrebuje – ako tomu bolo naposledy v utorok, kedy zhruba dvadsiatka šéfredaktorov prijala pozvanie na Úrad vlády. Novinársku česť vymenili za kávu, minerálku, zákulisné reči a robenie krovia premiérovi aj ministrovi vnútra.

Je vcelku prirodzené, že po oznámení tejto tragédie – hlavne však po vskutku pozoruhodnom oznámení policajného prezidenta, že sa stala pravdepodobne v súvislosti s prácou novinára a zároveň jeho posolstve o nájdených nábojoch – v krajine výrazne stúpla hustota odborníkov na meter štvorcový. Iná vec sú však snahy o vytĺkanie politického kapitálu z vraždy mladých ľudí, čo je už viac ako iba odpudzujúce.

Týka sa to nielen mimovládnych strán, ktoré, napokon, môžu hovoriť čo chcú a kedy chcú, ale hlavne premiéra, ministra vnútra, policajného prezidenta a generálneho prokurátora, ktorí naopak, hovoriť čo chcú a kedy chcú, nemôžu. Aj preto, lebo sú zodpovední za stav vecí verejných: za všetko, čo sa na Slovensku počas vykonávania ich funkcií dialo, deje aj bude diať. A áno, aj za to, že napriek ich zákonom je späť doba kešu, na čo poukázal vyložený milión eur priamo na Úrade vlády.

Tragédiou je tak nielen vražda dvoch mladých ľudí, ale aj to, ako sa v tejto súvislosti správajú slovenskí ústavní činitelia. Katastrofálny stav v štáte okrem toho vykresľuje skutočnosť, že vysokí štátni úradníci sa zomkli a nie sú ochotní dobrovoľne odísť z funkcií ani vtedy, keď ich zotrvávanie vo funkcii škodí nielen premiérovi, ktorý ich do funkcií inštaloval, ale celej krajine. Nie preto, lebo sú z niečoho oficiálne vinní, ale preto, lebo ich zotrvávanie vo funkcii je jednoducho škodlivé.

Zabili. Dva mladé životy vyhasli a to, ako sa správajú ústavní činitelia vyvoláva rad oprávnených podozrení z odovzdania krajiny ešte väčším darebákom, ako sa doteraz zdalo. Je dôležité, ako reagujú politici, médiá a jednotlivci. Ale najdôležitejšia bude odpoveď verejnosti. Nevedno ešte aká bude, to sa iba uvidí. Nech však už bude taká alebo onaká, možno konštatovať, že bude rozhodujúca pre budúcnosť Slovenska.