Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Komentár I. Hoffmana uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus.
Autor Ivan Hoffman
Je možné, že sa Angela Merkelová hnevá na Viktora Orbána predvolebne, ale pokojne je tiež možné, že sa hnevá naozaj. V takom prípade v spore o kvóty na prerozdeľovanie migrantov nepôjde iba o to, kto má pravdu, kto je citlivý, kto necitlivý alebo, kto je nesolidárny a kto naivný.
Dôležitejšia bude otázka, ako ďaleko môže celý spor eskalovať a či na jeho konci môžeme byť svedkami vylúčenia či vystúpenia Maďarska z Európskej únie.
Viktor Orbán reagoval na verdikt Súdneho dvora Európskej únie, ktorý zamietol sťažnosť Maďarska a Slovenska slovami, že Maďarsko berie výrok súdu na vedomie, ale nevidí dôvod pre zmenu svojej politiky voči utečencom.
Takých krajín je – ako je známe – viacero. Angela Merkelová v tom vidí neprijateľné ignorovanie európskeho súdu a záležitosť chce riešiť na októbrovom samite únie.
Výrok Súdneho dvora Európskej únie nejde dosť dobre ignorovať. Konštatovaním, že „rozhodnutie nemuselo byť prijaté jednomyseľne, mohlo byť vykonané nelegislatívnym postupom a nebolo tak potrebné zapojenie národných parlamentov ani verejné hlasovanie v Rade EÚ,“ súd fakticky povedal, že EÚ môže členskému štátu niečo rozkázať.
Tým je však spochybnená deklarovaná zvrchovanosť národných štátov a tiež idea, že EÚ má načúvať svojim členom, a nie naopak.
Európske inštitúcie, respektíve politici a úradníci, ktorí v nich a pre ne pracujú, si ideálnu budúcnosť EÚ predstavujú tak, že sa v nej národné štáty prakticky rozpustia a že národným reprezentáciám zostane iba akási kultúrna, symbolická funkcia.
Takáto predstava dokonale integrovaného kontinentu však naráža na skutočnosť, že jednotlivé európske krajiny a regióny majú odlišné podmienky, potreby, ale tiež odlišné predstavy a priority. Dopyt po unifikácii navyše u občanov Európy chýba a jej vnucovanie naráža na prirodzený odpor.
Pre integráciu sa dá určite nájsť veľa racionálnych, predovšetkým ekonomických argumentov, ale tie nič nezmenia na tom, že integrácia podľa Bruselu nie je sexy. EÚ má zmysel iba ako spoločenstvo slobodných, rovnoprávnych členov, pre ktorých je prioritou mierové spolunažívanie.
Keď sa na čomkoľvek inom jednomyseľne zhodnú, ide len o bonus, nie nevyhnutnosť. Európa má určite budúcnosť. Stále aktuálnejšou je ale otázka, či budúcnosť Európy je Brusel.
Dôležitejšia bude otázka, ako ďaleko môže celý spor eskalovať a či na jeho konci môžeme byť svedkami vylúčenia či vystúpenia Maďarska z Európskej únie.
Viktor Orbán reagoval na verdikt Súdneho dvora Európskej únie, ktorý zamietol sťažnosť Maďarska a Slovenska slovami, že Maďarsko berie výrok súdu na vedomie, ale nevidí dôvod pre zmenu svojej politiky voči utečencom.
Takých krajín je – ako je známe – viacero. Angela Merkelová v tom vidí neprijateľné ignorovanie európskeho súdu a záležitosť chce riešiť na októbrovom samite únie.
Integrácia podľa Bruselu
Výrok Súdneho dvora Európskej únie nejde dosť dobre ignorovať. Konštatovaním, že „rozhodnutie nemuselo byť prijaté jednomyseľne, mohlo byť vykonané nelegislatívnym postupom a nebolo tak potrebné zapojenie národných parlamentov ani verejné hlasovanie v Rade EÚ,“ súd fakticky povedal, že EÚ môže členskému štátu niečo rozkázať.
Tým je však spochybnená deklarovaná zvrchovanosť národných štátov a tiež idea, že EÚ má načúvať svojim členom, a nie naopak.
Európske inštitúcie, respektíve politici a úradníci, ktorí v nich a pre ne pracujú, si ideálnu budúcnosť EÚ predstavujú tak, že sa v nej národné štáty prakticky rozpustia a že národným reprezentáciám zostane iba akási kultúrna, symbolická funkcia.
Takáto predstava dokonale integrovaného kontinentu však naráža na skutočnosť, že jednotlivé európske krajiny a regióny majú odlišné podmienky, potreby, ale tiež odlišné predstavy a priority. Dopyt po unifikácii navyše u občanov Európy chýba a jej vnucovanie naráža na prirodzený odpor.
Pre integráciu sa dá určite nájsť veľa racionálnych, predovšetkým ekonomických argumentov, ale tie nič nezmenia na tom, že integrácia podľa Bruselu nie je sexy. EÚ má zmysel iba ako spoločenstvo slobodných, rovnoprávnych členov, pre ktorých je prioritou mierové spolunažívanie.
Keď sa na čomkoľvek inom jednomyseľne zhodnú, ide len o bonus, nie nevyhnutnosť. Európa má určite budúcnosť. Stále aktuálnejšou je ale otázka, či budúcnosť Európy je Brusel.
