V Taliansku prišlo k pozoruhodnej politickej udalosti, ktorá môže v budúcnosti inšpirovať elity lojálne k Bruselu, keď sa k nim voliči otočia chrbtom.

Taliansky prezident, ktorý je nepriamo volený parlamentom a formálne má iba reprezentatívnu funkciu, odmietol menovať ministra financií a tým aj celú vládu, pretože sa mu reprezentácia, ktorá vzišla z volieb, nepáči. Nevymenovať euroskeptického ministra odmietol prezident s odôvodnením, že by to vyvolalo poplach na finančných trhoch.

Tým povedal, že zmyslom volieb je zavďačiť sa finančným trhom a pokiaľ občania volia zle, úlohou prezidenta je zatiahnuť záchrannú brzdu a premiérske kreslo ponúknuť bývalému úradníkovi Medzinárodného menového fondu, ktorý lepšie, ako zvolená reprezentácia vie, čo je pre Talianov dobré.

Taliansko na tom nie je dobre. Do krízy sa dostalo vďaka probruselským stranám, za ktoré Taliani hľadajú náhradu napravo aj naľavo.

Porastie vplyv proruských strán

Teraz voliči zisťujú, že okrem ekonomických problémov je ich krajina postihnutá aj zásadným deficitom demokracie, keď túžbu ľudí po zásadnej zmene blokuje prezident zneužívajúci svoje právomoci a šliapajúci po Ústave za potlesku politikov, ktorí vo voľbách stratili mandát hovoriť za Taliansko.

Protestné strany, ktoré majú v Taliansku väčšinu, pochopiteľne zúria a spolu s nimi aj podvedení voliči. Úradnícka vláda, ktorú sa teraz prezident pokúša Taliansku vnútiť, samozrejme nezíska dôveru a v predčasných voľbách budú Taliani reagovať na rovnakú, respektíve ešte hlbšiu krízu, ako minule.

Vplyv protisystémových, protibruselských, protiimigračných a proruských strán iba porastie. Čo s tým nabudúce urobia finančné trhy nevieme, prezident im už asi neposlúži.

Predpokladať však, že mocní si nechajú hovoriť do vlády nejakými voličmi, je naivné. Stále platí, že keby voľby mohli niečo zmeniť, mocní by ich nedopustili. A ak to pochopili Gréci, zmieria sa s tým napokon aj Taliani.