Počas letných dovoleniek a prázdnin je dovolené opätovne sa poobzerať aj na politické spôsoby strán, ktoré v nedávnych parlamentných voľbách dostali dôveru voličov a stali sa tak parlamentnými stranami. O vládnych stranách sa netreba veľmi rozpisovať, napokon dôsledky robenia jej politiky pocíti skôr či neskôr každý, kto na Slovensku žije. Viac zaujímavá môže byť politika mimovládnych strán. Aj preto, lebo aj počas tohto týždňa prišlo k istému aktualizačnému momentu. A hoci ide o tristný príbeh, azda môže byť tentoraz aj dlhší.

Keď sa v pondelok parlamentná väčšina rozhodla rokovať o ďalšej novele Trestného zákona, na prvý pokus sa jej nepodarilo otvoriť schôdzu – prezentovalo sa totiž iba 75 poslancov. V rokovacej sále ich bolo viac, ale poslanci mimovládnych strán sa neprezentovali, a tak vládna koalícia musela čakať, kým príde jej ďalší poslanec, aby parlament vôbec mohol začať rokovať. Bol to obvyklý politický postup – vládne ten, kto má väčšinu v parlamente a tú musí reálne preukazovať, ak chce dosiahnuť to, čo dosiahnuť chce.

V tejto súvislosti jedna z najchúlostivejších a najzraniteľnejších situácií pre vládnu koalíciu nastáva po rozhodnutí vlády o vymenovaní štátnych tajomníkov a ďalších úradníkov – ktorým pravidlá zakazujú súčasne vykonávať mandát poslanca – z radov poslancov. Ich hromadným odchodom totiž obvykle stráca vládna koalícia na krátky čas väčšinu v parlamente a tou sa stáva opozícia, ktorá tak môže v praxi ukázať, či je skutočnou alebo iba papierovou.

V tomto volebnom období sa to vtedajší predseda parlamentu P. Pellegrini rozhodol riešiť neobvyklým spôsobom. Svojvoľne, teda v rozpore so zákonom, ale úspešne. Fintou, ktorá odvtedy nesie jeho meno. A práve vtedy prišlo k premene opozície na mimovládne strany, keďže pri týchto manévroch – ľudovo povedané – ani len nepípli a nenašiel sa ani jeden, ktorý by proti Pellegriniho finte protestoval.

Podľa Ústavy aj zákona o rokovacom poriadku parlamentu poslanec skladá sľub „na schôdzi“ parlamentu, na ktorej sa zúčastňuje po prvý raz a podobne to platí pre náhradníka, ktorý sa stal poslancom – tiež skladá sľub „na schôdzi“ parlamentu, na ktorej sa zúčastňuje po prvý raz.

Je jasné, že schôdza je schôdzou až vtedy, keď sa na nej prezentuje najmenej 76 poslancov. Ak ich je menej, schôdza nie je a môže sa začať až potom, keď povedané slovami zákona, sa bude prezentovať nadpolovičná väčšina všetkých poslancov.

Bez ďalšieho zdržiavania možno opakovať a konštatovať, že v súčasnom parlamente sedí 12 poslancov – z toho 11 koaličných – ktorí nezložili sľub v súlade s Ústavou ani s uvedeným zákonom. Overiť si to môže ešte aj dnes každý – títo poslanci zložili v novembri minulého roka sľub pred, a nie na schôdzi parlamentu. Prezentácia poslancov, a teda faktické otvorenie schôdze, prišlo na rad až potom ako sa ujali mandátu a prezentovali sa.

Tým vládna koalícia získala opäť väčšinu a parlament následne schválil, že z náhradníkov sa stali poslanci, za čo hlasovalo 149 všetkých prítomných poslancov. Vrátane opozície. Nikto nevzniesol námietku, že sľub sa má skladať na schôdzi, a nie pred schôdzou, nikto neprotestoval, že program tzv. mimoriadnej schôdze, na základe ktorého bola táto schôdza zvolaná, sa nemôže meniť ani dopĺňať, hoci program očividne zmenený aj doplnený bol, jednoducho opozičné strany sa podvolili svojvôli vládnej koalície.

Čo je horšie, zdá sa, že sa zatiaľ veľmi nepoučili. A najhoršie je, že sa to nielen zdá. Nádej – ktorá vraj umiera posledná –je iba v tom, že majú ešte tri roky, aby to napravili a začali robiť skutočne opozičnú, a nie iba mimovládnu politiku. Napokon, tento pondelok sa o to iba pokúsili a hneď mala vládna koalícia hoci len malý, ale predsa len istý problém.

Povedané jednou vetou: mimovládne strany potrebuje iba vládna koalícia, kým reálnu – nie papierovú – opozíciu celá krajina.

V poznámke pod čiarou tentoraz možno konštatovať, že hoci k politike patrí aj možnosť vyhlasovať, že sa ich premiér R. Fico bojí a že má z nich strach, ale nepatrí sa tomu aj veriť.