Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Základná otázka pre prezidenta P. Pellegriniho znie, či chce byť hlavou štátu krajiny demokratickej alebo inej. Odpoveď dá skutkami, nie slovami.
Autor Juraj Hrabko
Parlament už schválil aj zákon o niektorých opatreniach na zlepšenie bezpečnostnej situácie na Slovensku. Spolu so zákonom o STVR čakajú na podpis prezidenta P. Pellegriniho. Ten už oznámil, že nebude podliehať žiadnym tlakom ani emóciám, ktoré obidva zákony sprevádzajú a dodal: „Pokiaľ v nezhliadnem rozpor s Ústavou alebo zásah do slobody slova, som pripravený ho podpísať“.
Pri zákone o STVR to má prezident P. Pellegrini naozaj ľahké. Možno totiž zopakovať, že nemusí ani čítať celý zákon, postačí posledná veta o tom, kedy má zákon nadobudnúť účinnosť. A hneď zistí, že kým Ústava mu dáva na rozhodovanie či zákon podpíše alebo vráti parlamentu na opätovné prerokovanie 15 dní, od doručenia zákona, parlament mu dal o 5 dní menej. Svojvoľne. Inými slovami, ak parlament porušuje Ústavu tým, že prezidentovi takpovediac mirnix-dirnix skracuje či odopiera lehoty a tým pádom aj práva, ktoré mu dáva Ústava, záleží v prvom rade na prezidentovi P. Pellegrinim, či parlament vráti do ústavných koľají alebo nie. A či bude ctiť a brániť Ústavu pred svojvoľným konaním parlamentu. Isto, teoreticky možno pripustiť, že nešlo o svojvoľné konanie parlamentu, ale že „chybička se vloudila,“ ale aj v takom prípade je hlava štátu priam povinná umožniť parlamentu chybu napraviť. Tak, že mu zákon vráti na opätovné prerokovanie, aby chybu mohol odstrániť. V civilizovaných krajinách to býva zvykom.
Podobne, hoci nie na prvý aj x-tý pohľad ako je tomu pri zákone o STVR, je to aj so zákonom o niektorých opatreniach na zlepšenie bezpečnostnej situácie na Slovensku. Otáznych je v ňom viacero vecí, ktoré sa týkajú najmä jedného zo základných práv a slobôd ľudí – práva na zhromaždenie. Ale nielen.
Pri posudzovaní zákonov a rozhodovaní o tom, či ich vráti alebo nevráti parlamentu na opätovné prerokovanie, ba si mohol a mal prezident P. Pellegrini okrem iného pripomenúť aj vlastný inauguračný prejav, s ktorým vstupoval do funkcie. Či bol iba preto, aby nejaký bol alebo mal znamenať aj nejaké posolstvo. Je totiž síce dôležité, že hoci prezident P. Pellegrini je prvým, kto bude v prípade oboch zákonov konať, nie je aj posledným. Tým kto má na území Slovenska posledné slovo, je Ústavný súd. A hlavne v prípade práva na zhromaždenie má definitívne slovo až Európsky súd pre ľudské práva.
Zhrnuté a podčiarknuté – aj rozhodnutie prezidenta podlieha kontrole. Súdom. Tak je rozdelená moc v krajine. Základná otázka pre prezidenta P. Pellegriniho tak znie, či chce byť hlavou štátu krajiny demokratickej alebo inej. Odpoveď dá skutkami, nie slovami.
Pri zákone o STVR to má prezident P. Pellegrini naozaj ľahké. Možno totiž zopakovať, že nemusí ani čítať celý zákon, postačí posledná veta o tom, kedy má zákon nadobudnúť účinnosť. A hneď zistí, že kým Ústava mu dáva na rozhodovanie či zákon podpíše alebo vráti parlamentu na opätovné prerokovanie 15 dní, od doručenia zákona, parlament mu dal o 5 dní menej. Svojvoľne. Inými slovami, ak parlament porušuje Ústavu tým, že prezidentovi takpovediac mirnix-dirnix skracuje či odopiera lehoty a tým pádom aj práva, ktoré mu dáva Ústava, záleží v prvom rade na prezidentovi P. Pellegrinim, či parlament vráti do ústavných koľají alebo nie. A či bude ctiť a brániť Ústavu pred svojvoľným konaním parlamentu. Isto, teoreticky možno pripustiť, že nešlo o svojvoľné konanie parlamentu, ale že „chybička se vloudila,“ ale aj v takom prípade je hlava štátu priam povinná umožniť parlamentu chybu napraviť. Tak, že mu zákon vráti na opätovné prerokovanie, aby chybu mohol odstrániť. V civilizovaných krajinách to býva zvykom.
Podobne, hoci nie na prvý aj x-tý pohľad ako je tomu pri zákone o STVR, je to aj so zákonom o niektorých opatreniach na zlepšenie bezpečnostnej situácie na Slovensku. Otáznych je v ňom viacero vecí, ktoré sa týkajú najmä jedného zo základných práv a slobôd ľudí – práva na zhromaždenie. Ale nielen.
Pri posudzovaní zákonov a rozhodovaní o tom, či ich vráti alebo nevráti parlamentu na opätovné prerokovanie, ba si mohol a mal prezident P. Pellegrini okrem iného pripomenúť aj vlastný inauguračný prejav, s ktorým vstupoval do funkcie. Či bol iba preto, aby nejaký bol alebo mal znamenať aj nejaké posolstvo. Je totiž síce dôležité, že hoci prezident P. Pellegrini je prvým, kto bude v prípade oboch zákonov konať, nie je aj posledným. Tým kto má na území Slovenska posledné slovo, je Ústavný súd. A hlavne v prípade práva na zhromaždenie má definitívne slovo až Európsky súd pre ľudské práva.
Zhrnuté a podčiarknuté – aj rozhodnutie prezidenta podlieha kontrole. Súdom. Tak je rozdelená moc v krajine. Základná otázka pre prezidenta P. Pellegriniho tak znie, či chce byť hlavou štátu krajiny demokratickej alebo inej. Odpoveď dá skutkami, nie slovami.
