Skúmať príčiny, pre ktoré sa SaS rozhodla predložiť do parlamentu návrh ústavného zákona o primeranom hmotnom zabezpečení v starobe, by bolo mrhaním času. R. Sulík vie najlepšie, že návrh jeho strany nemá žiadnu šancu na úspech a že balónik SaS opäť vyfučí.

Opak by bol politickým zázrakom. Stačí totiž odpovedať na základnú otázku, čo asi tak môže SaS garantovať za podporu ostatných poslancov pre jej návrh. Odpoveď je, že SaS už garantovať nemôže nič a tak to bude dovtedy, kým nebude opäť v nejakej vládnej koalícii. Prirodzene, SaS môže a aj bude tvrdiť, že jej návrh je dobrý, fajn a veci pomôže, teda to, čo tvrdí každý predkladateľ každého návrhu zákona. Ústavného aj neústavného. Dôležitý je fakt, že návrh potrebuje na schválenie súhlas 90 poslancov a tí neexistujú.

Samozrejme, poslancom – či už jednotlivcovi alebo skupine - nemožno uprieť právo predkladať návrhy zákonov a to akékoľvek. Bez ohľadu na to, za akú stranu sa dostali vo voľbách do parlamentu. Toto však nie je aktivita troch poslancov, ktorí návrh predložili, ale vládnej strany, ktorou SaS stále je – to, že nie je zároveň aj súčasťou vládnej koalície, je len ďalšie slovenské špecifikum a div sveta. Minister M. Krajniak, pod ktorého táto agenda vecne aj politicky patrí, by sa mohol cítiť postupom vládnej SaS aj dotknutý, ale zrejme to tak nie je – aj on totiž vie, že návrh SaS nemá šancu byť vládou odobrený a v parlamente schválený.

Namiesto toho, aby SaS hľadala spojencov na dosiahnutie svojho cieľa – odchodu víťaza volieb I. Matoviča z vlády – ide výlučne straníckou cestou. Presný opak toho, čo sa SaS oplatilo pri vzniku koalície, keď R. Sulík varil I. Matovičovi gnocchi a uvaril ho pritom o vládne kreslo navyše pre SAS. Dnes R. Sulík varí inak – útočí na každého a za každú cenu. I. Matovič sa stal osobným nepriateľom, V. Remišovej odlákal poslancov a Sme rodina sa snaží vziať agendu ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. A nie tak dávno spomínal aj kreslo predsedu parlamentu.

Vzhľadom na minulosť SaS takéto správanie v politike nie je síce novinkou, ale predsa len je istým spôsobom prekvapujúce, že za roky v politike sa R. Sulík nič nenaučil a nič nezabudol: pripravované povalenie vlastnej vlády – v poradí už tretie – môže byť dôkazom. Úspešný je len v straníckej politike, kde dokázal opakovane upratať konkurentov na kreslo predsedu. To je, samozrejme, dôležité z pohľadu jeho osoby, ale nie aj celej strany. Hoci jedným dychom treba povedať, že v súčasných naozaj neľahkých časoch je lepšie moc nemať, ako sa ľuďom za (ne)činnosť zodpovedať. Nedá sa preto ani vylúčiť, že minister hospodárstva, ktorý bude vzhľadom aj na energetické portfólio na rane medzi prvými, hľadá iba dôvody na odchod z funkcie, a nie spôsoby ako situáciu riešiť a vyriešiť.

Ak minister R. Sulík a jeho vládni poslanci vedia – a oni to vedia – že ich návrh nemá šancu byť schválený a napriek tomu ho predložili, odsudzujú sa sami do úlohy parlamentných avanturistov. Možno je to aj taktika, aby iným zahatali cesty, keďže odmietnutý návrh v tej istej veci možno predložiť do parlamentu až o pol roka. Dejiny SaS potvrdzujú, že jej ambície boli vždy väčšie ako jej schopnosti a predloženie návrhu ústavného zákona v súčasnej situácii je toho len ďalším príkladom.