Vláda a vládna koalícia trvajú na vyhlásenom núdzovom stave až do jeho konca. Presnejšie, do uplynutia 90 dňovej lehoty, ktorú stanovuje zákon, ktorú nemožno predĺžiť a ktorá už čoskoro uplynie. Je to výlučne stranícke rozhodnutie, keďže na udržiavanie núdzového stavu nejestvuje okrem neho žiadny vecný ani iný dôvod.

Tvrdohlavosť premiéra I. Matoviča a jeho koalície Sme-rodina, SaS a Za ľudí pritom nerešpektuje žiadne medze ani pravidlá. Zákon znie totiž jednoznačne, nespochybniteľne a zrozumiteľne: „Núdzový stav možno vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, najdlhšie na 90 dní“. Znamená to, že vláda by mala neustále sledovať a vyhodnocovať, či pretrvávanie núdzového stavu je stále nevyhnutné, či je jednoducho núdzový stav ešte potrebný. Nerobí to.

A tak vznikajú politické i ľudské paradoxy. Nejde ani tak o to, že ľudia sa začali správať podľa vzoru koalície I. Matoviča, teda prestali rešpektovať pravidlá rovnako ako vláda a vládna koalícia. Súčasťou vyhláseného núdzového stavu je totiž aj zákaz zhromažďovania a ako zdôraznil minister vnútra R. Mikulec: „Organizované zhromaždenia konané na účely využívania slobody prejavu a ďalších ústavných práv a slobôd na výmenu informácií a názorov a na účasť na riešení verejných a iných spoločných záležitostí sú zakázané“. S tým, že ide o demonštrácie či protesty.

Premiér to mohol vidieť takpovediac aj na vlastné oči, keď sa počas víkendu pred vládnou budovou zhromaždilo niekoľko stoviek protestujúcich. Vláda si jednoducho nedokázala vynútiť rešpektovanie zákazu zhromažďovania ani vtedy a ani predtým, keďže protestných zhromaždení sa od zavedenia ich zákazu uskutočnilo už viacero.

Ďalším paradoxom bola správa o stave republiky prednesená v parlamente prezidentkou Z. Čaputovou. Ďakovala v nej okrem iných povolaní hlavne zdravotníkom a pracovníkom sociálnych služieb za ich nasadenie v zápase s koronavírusom. Kým hlava štátu ich takto verejne a nahlas ocenila, vláda ich ďalej necháva v núdzovom stave so všetkými zavedenými obmedzeniami a opatreniami voči nim. A nie je ich vôbec málo. Jeden čihi, druhý hota.

Ak vláda ohrozuje základné práva a slobody ľudí, nemá žiadny nárok na 100 dní pokoja a to ani vtedy, keď je v núdzi. A vládna koalícia, konkrétne OĽaNO-KÚ-Nova-Zmena zdola, Sme-rodina, SaS a Za ľudí obmedzenie práv a slobôd nielen zaviedla, ale ho aj umelo udržiava. Hoci vecne, najmä v porovnaní s ostatnými krajinami to nemá žiadny zmysel a politicky to môže byť iba škodlivé. Na to však ani B. Kollár, ani R. Sulík a ani A. Kiska – ktorí sú za núdzový stav zodpovední rovnakou, ak nie väčšou mierou ako I. Matovič – zrejme ešte neprišli. Alebo si iba nechcú premiéra pohnevať. A tak sa vláda správa spôsobom vyhraj voľby, môžeš všetko. Lenže taká vláda tu už bola a ani jednému z uvedených sa nepáčila. Teraz majú k nej už sami nebezpečne blízko a že to nechcú vidieť, na veci nič nemení.