Prečítajte si komentár publicistu Juraja Hrabka.
Autor Teraz.sk
Netreba sa čudovať tomu, že ak sa po vyslovení nedôvery vláde parlamentom v minulom roku majú parlamentné voľby konať až na jeseň tohto roku, vzniká značný priestor aj na rôzne kreatívne návrhy či piruety poslancov. Parlament je rozbitý na atómy, vládne v ňom chaos a pri tekutej väčšine nikto nevie a nedokáže predvídať, čo všetko ešte dokáže do septembrových volieb urobiť.
Je jasné, že po určení termínu volieb sa už v parlamente stáva hlavnou náplňou práce poslancov volebný zápas, ktorý sa premieta aj do návrhov noviel zákonov. Výnimkou nie je ani návrh poslanca E. Kočiša na novelu zákona o podmienkach výkonu volebného práva, ktorý by mal obmedziť možnosť falšovania výsledkov volieb. Falšovanie výsledkov volieb sa stáva značne populárnou témou, prirodzene, najmä pre strany, ktoré v tomto volebnom období nevládli a v nasledujúcom vládnuť chcú. Výnimkou je strana Sme rodina, ktorá vládla, vládne a chce vládnuť aj ďalej, čo je aj jeden z hlavných dôvodov, pre ktorý uvedený návrh v prvom čítaní podporila – na rozdiel od bývalých koaličných partnerov. Prinajmenej v ňom zatiaľ nevidí pre seba žiadne nebezpečenstvo.
Faktom je, že volebné podvody aj na Slovensku existujú, dostatočne na to poukazujú predmetné rozhodnutia súdov. To, že sa týkajú hlavne komunálnych volieb, na veci až tak veľa z vecného hľadiska nemení.
O možnosti falšovania výsledkov volieb sa na Slovensku hovorilo po prvý raz vo väčšom rozsahu pred voľbami 1998. Faktom je, že vtedy na to existovali aj reálne dôvody. Koalícia pod vedením HZDS totiž menila od podlahy volebný zákon – aj zavedením jedného volebného obvodu – ale najmä rok predtým dokázala zmanipulovať a zmariť referendum. Paralelné sčítavanie hlasov vo voľbách opozičnými stranami bola preto iba politická odpoveď na praktiky V. Mečiara. Tak, ako paralelné sčítanie hlasov vykonali vtedajšie strany, možno ich vykonať aj v súčasnosti – každá politická strana či hnutie, ktorá sa uchádza vo voľbách o priazeň voličov, má právo nominovať svojich ľudí do každej volebnej komisie. Takže s ich pomocou by už mala dokázať volebné výsledky ustrážiť. Problém je, že strany na to nemajú ľudí, keďže veľa z nich funguje viac ako nejaké krúžky či sekty. A dobrovoľníkom, členom komisií, ide o zárobok, nie kontrolu volieb.
Súčasný návrh má teda aj nahradiť neschopnosť politických strán a hnutí. Nie je pritom ani dobrý, možno s ním však v druhom čítaní pracovať, takže sa ešte môže premeniť buď na lepší alebo aj horší – treťou možnosťou je, že nebude vôbec schválený. V princípe ani v podstate však nie je škodlivý – ak budú zápisnice volebných komisií zverejňované, nemôže to nikomu ublížiť a ani nikoho poškodiť.
Faktom však zostáva, že predložený návrh novely zákona o podmienkach výkonu volebného práva sa už stal súčasťou volebnej kampane. Bude nielen zničujúca – ako obvykle v parlamentných voľbách ide niektorým stranám o moc, iným o veľa a ďalším o všetko – ale tentoraz bude tiež nesmierne dlhá. Nebezpečne dlhá.
Je jasné, že po určení termínu volieb sa už v parlamente stáva hlavnou náplňou práce poslancov volebný zápas, ktorý sa premieta aj do návrhov noviel zákonov. Výnimkou nie je ani návrh poslanca E. Kočiša na novelu zákona o podmienkach výkonu volebného práva, ktorý by mal obmedziť možnosť falšovania výsledkov volieb. Falšovanie výsledkov volieb sa stáva značne populárnou témou, prirodzene, najmä pre strany, ktoré v tomto volebnom období nevládli a v nasledujúcom vládnuť chcú. Výnimkou je strana Sme rodina, ktorá vládla, vládne a chce vládnuť aj ďalej, čo je aj jeden z hlavných dôvodov, pre ktorý uvedený návrh v prvom čítaní podporila – na rozdiel od bývalých koaličných partnerov. Prinajmenej v ňom zatiaľ nevidí pre seba žiadne nebezpečenstvo.
Faktom je, že volebné podvody aj na Slovensku existujú, dostatočne na to poukazujú predmetné rozhodnutia súdov. To, že sa týkajú hlavne komunálnych volieb, na veci až tak veľa z vecného hľadiska nemení.
O možnosti falšovania výsledkov volieb sa na Slovensku hovorilo po prvý raz vo väčšom rozsahu pred voľbami 1998. Faktom je, že vtedy na to existovali aj reálne dôvody. Koalícia pod vedením HZDS totiž menila od podlahy volebný zákon – aj zavedením jedného volebného obvodu – ale najmä rok predtým dokázala zmanipulovať a zmariť referendum. Paralelné sčítavanie hlasov vo voľbách opozičnými stranami bola preto iba politická odpoveď na praktiky V. Mečiara. Tak, ako paralelné sčítanie hlasov vykonali vtedajšie strany, možno ich vykonať aj v súčasnosti – každá politická strana či hnutie, ktorá sa uchádza vo voľbách o priazeň voličov, má právo nominovať svojich ľudí do každej volebnej komisie. Takže s ich pomocou by už mala dokázať volebné výsledky ustrážiť. Problém je, že strany na to nemajú ľudí, keďže veľa z nich funguje viac ako nejaké krúžky či sekty. A dobrovoľníkom, členom komisií, ide o zárobok, nie kontrolu volieb.
Súčasný návrh má teda aj nahradiť neschopnosť politických strán a hnutí. Nie je pritom ani dobrý, možno s ním však v druhom čítaní pracovať, takže sa ešte môže premeniť buď na lepší alebo aj horší – treťou možnosťou je, že nebude vôbec schválený. V princípe ani v podstate však nie je škodlivý – ak budú zápisnice volebných komisií zverejňované, nemôže to nikomu ublížiť a ani nikoho poškodiť.
Faktom však zostáva, že predložený návrh novely zákona o podmienkach výkonu volebného práva sa už stal súčasťou volebnej kampane. Bude nielen zničujúca – ako obvykle v parlamentných voľbách ide niektorým stranám o moc, iným o veľa a ďalším o všetko – ale tentoraz bude tiež nesmierne dlhá. Nebezpečne dlhá.