Je dohodnuté aj rozhodnuté – ak nepríde k zmene uznesenia, predčasné parlamentné voľby sa budú konať na konci septembra 2023. Teda opäť na poslednú chvíľu, ako sa to stalo v tomto volebnom období už zvykom.
S návrhom uskutočniť predčasné voľby v septembri tohto roka a ponechať vládu bez akejkoľvek legitimity úradovať ešte zhruba 12 mesiacov, prišla v podstate prezidentka Z. Čaputová.

V decembri 2020 – po páde vlády – síce tvrdila, že považuje „za potrebné, aby sa predčasné voľby realizovali ešte v prvom polroku budúceho roka z dôvodu charakteru obmedzeného vládnutia,“ ale v januári 2023 zmenila názor a vyhlásila, že „ak by boli politické strany schopné nájsť konsenzus iba na septembrovom termíne volieb, je to pre mňa ešte stále akceptovateľná možnosť“.

A tak sa strany na septembrovom termíne aj zhodli, veď prečo nie – peniaze pre strany im zo štátnej kasy potečú aj naďalej, čo sa pred voľbami zíde, platy a pôžitky rovnako a to sa zíde tiež. Nehovoriac o tom, že aj ich nominanti v rôznych štátnych funkciách zostanú a s voľbami im tak budú pomáhať. Navyše, k dobru majú argument, že septembrový termín si predsa nevymysleli sami, ale iniciovala ho hlava štátu a oni iba splnili to, čo im vopred odobrila.

Čo k „akceptovateľnosti“ septembra prezidentku Z. Čaputovú viedlo nevedno, ale je to aj jedno. Napokon, to, že v poslednom období kopí politické chyby vidno aj cez zakryté oči, dôležité je iné – legitimita a legalita riadenia štátu do volieb. Kým legitimita vlády E. Hegera už vôbec neexistuje, neúmerne dlhým zachovaním jeho vlády po vyslovení nedôvery parlamentom, možno už spochybňovať a spochybniť aj jej legalitu. Čo nie je vôbec príjemné, obzvlášť, keď pritom hlavnú úlohu hrá hlava štátu. A nielen hrá, ale nesie aj jednoznačnú a nedeliteľnú zodpovednosť.

Úlet alebo normál?
To, že vláda, ktorá nemá dôveru parlamentu a dostáva sa tak v zmysle Ústavy pod kontrolu prezidentky, možno so zakrytými očami akceptovať iba ak za podmienky, že tento niekdajší ústavný výmysel a nezmysel bude trvať iba nevyhnutný čas.

Je evidentný rozdiel medzi situáciou, kedy vláda podá demisiu a keď jej vysloví parlament nedôveru, hoci sa mnohí navonok tvária, že je to jedno a to isté. Nie je. Niečo podobné je označovanie členov vlády za dočasne poverených vládnuť, hoci dočasne poverený je každý člen vždy – nikto v nej nemá vyárendované miesto naveky. Ide iba o to, dokedy dočasnosť trvá a v tejto súvislosti existujú v podstate iba tri možnosti – buď trvá celé volebné obdobie alebo sa skončí predčasne, prípadne aj neskôr, teda predĺžením mandátu, čo Slovensko zažilo už dva razy.

Inými slovami, nejasností a rozporuplností v článkoch Ústavy, ktoré popisujú vládnutie vlády po vyslovení nedôvery parlamentom, je viac ako iba dosť. Dá sa to nejako strpieť v prípade, keď sa voľby konajú v najbližšom možnom termíne – ako tomu bolo v prípade pády I. Radičovej – ale ponechať vládu bez legitimity a s otáznou legalitou vládnuť ešte zhruba celý rok, je úlet. Ide o to, či ústavný alebo nie a pomôcť rozlúsknuť to, má tu a teraz iba I. Matovič.

Návrh na jeho odvolanie z funkcie ministra financií podal premiér E. Heger hlave štátu, tá mu vyhovela a I. Matovič od tej chvíle už nie je členom vlády. Ide o rovnaký postup, aký uplatnila premiérka I. Radičová voči ministrovi obrany Ľ. Galkovi, kvôli jeho nevhodnému správaniu. Otvára to však mnohé otázky, keďže v oboch prípadoch sa tak stalo potom, ako parlament vyslovil vláde nedôveru.

To, čo je vyriešené, je iba fakt, že vláda, ktorá nemá dôveru parlamentu nemôže podať demisiu tak, ako jej to po ustanovujúcej schôdzi nového parlamentu Ústava predpisuje. A ak vláda nemôže podať demisiu v prípade, keď jej to Ústava prikazuje, nemôžu ju podať ani inokedy. Ani ako celok a ani jej člen osve.

Otázky a odpovede
Otázne je všetko ostatné, napríklad, či môže premiér, ktorému spolu s jeho vládou parlament vyslovil nedôveru vôbec podať návrh na odvolanie člena vlády. Či v prípade ak takýto návrh podať môže, môže podať aj návrh na vymenovanie nového člena vlády, aby vláda – hoci bez dôvery parlamentu – mohla aspoň nejako spravovať veci verejné a udržiavať chod krajiny.

Aj preto, lebo teraz je krajina v situácii, kedy možno povedať, že premiér je fajn, to len minister financií je – povedané po slovensky – skaderuka-skadenoha. Jednoducho, aby nemohlo prísť k politickým výhovorkám, že to, čo premiér mieni, minister financií mení. Alebo naopak.

A aby napokon premiér nezostal vo vláde sám ako kôl v plote, keďže sa takýmto spôsobom môže členov vlády zbavovať. Jasné, otázok je omnoho viac a niektoré sa ani nepatrí písať, aby neboli privolané. Hoci ak by nastali – a veci medzi nebom a zemou sa dejú – v krajine by nastal taký chaos a zmätok, že doterajšie vládnutie by bolo možné nazvať excelentným. Aj tak však možno konštatovať, že v súčasnej situácii veru riadny chod ústavných orgánov zabezpečený nie je.

Takže povedané na rovinu – odvolaný minister I. Matovič by mal podať sťažnosť a požiadať ústavný súd o diagnózu svojho odvolania. Nie preto, aby sa do funkcie vrátil, to nateraz nehrozí, ale preto, lebo by tak urobil pre krajinu aj dobrý skutok.

Platí totiž, že čím viac budú pravidlá vládnutia po vyslovení nedôvery vláde parlamentom jasnejšie a nespochybniteľnejšie, tým lepšie bude možné krajinu riadiť, a nie doriadiť.