Aktuálne dianie v parlamente, v ktorom prichádza k nedorozumeniu vo vnútri vládnych ako aj mimovládnych strán, má iba jednu príčinu – nadchádzajúce voľby do Európskeho parlamentu. Budú o mesiac, čo je zároveň aj najvyšší čas na spustenie ozajstnej kampane, ak v nich chcú a majú byť kandidujúce subjekty úspešné. Teda získať najmenej päť percentnú podporu voličov, čo je základný predpoklad, aby sa strana či koalícia vôbec dostali do počítania a prepočítavania mandátov.

Nebude to ľahké. Nielen kvôli doteraz vždy najnižšej účasti voličov na Slovensku v eurovoľbách, ale aj kvôli celkovému vnímaniu dôležitosti týchto volieb, ku ktorým tentoraz zrejme pribudne aj tzv. voličská únava. Nedávno boli prezidentské voľby, pred nimi voľby parlamentné a obe sa vyznačovali vyššou účasťou voličov ako obvykle. Isto, nedá sa vylúčiť, že voliči konečne prišli na chuť voľbám a začali sa na nich vo väčšej miere aj zúčastňovať, čo by bolo iba fajn. Aj preto, lebo stále platí, že ak nevládne ľud, vládne niekto iný.

Tak parlamentné ako aj prezidentské voľby mali jasných rivalov. V tých prvých to bol súboj Smer-SD vs. Progresívne Slovensko. V druhých – ktoré mali byť vzhľadom na krátkosť času od parlamentných volieb aj akýmsi reparátom – to boli P. Pellegrini vs. I. Korčok. V súvislosti s eurovoľbami to zatiaľ nevidieť, aj vzhľadom na povolebné sformovanie sa strán do vládnej a mimovládnej pozície. Lenže v takýchto blokoch sa kandidovať nedá, aj v európskych voľbách kandidujú politické strany, hoci medzi nimi je aj jedna koalícia. Strany sa tak potrebujú vzájomne vymedziť nielen po osi vládnej a mimovládnej, ale tiež v ich rámci.

Čo je aj jeden z hlavných dôvodov odkladania hlasovania o zákonoch či personálnych otázkach, ktoré boli vo vládnej koalícii dohodnuté a už dohodnuté nie sú. Napríklad. Na druhej strane zase vidno rozpad koalície mimovládnej, kedy verejné protesty organizuje už iba jedna z nich, bez účasti ďalších. Tiež iba napríklad. A je to iba vonkajšok – vo vnútri parlamentu sú obidve koalície – vládna aj mimovládna – rozdelenejšie a oddelenejšie omnoho viac, ako sa na verejnosti tvária. Dá sa to prečítať z návrhov zákonov jednotlivých strán, diskusií aj samotných hlasovaní.

Je prirodzené, že každý subjekt, ktorý sa rozhodol vstúpiť do eurovolieb, chce byť v nich aj úspešný. Jasné, niekomu ide iba o počet mandátov, ktoré v nich získa, iný zase len pokúša šťastie. A to sa v blokoch robiť nedá, je potrebné sa od iných strán odlíšiť a vymedziť, voličov presviedčať a presvedčiť, prečo je lepšie dať hlas strane tej, a nie hentej. Všetko ostatné počká a čo nepočká, to nech si vládne strany zariadia ako chcú, veď majú v parlamente väčšinu. Napokon, pre politické strany nie je nič dôležitejšie ako voľby, ktoré rozhodnú o ich najbližšom osude.

Akokoľvek, aj keď sú voľby do Štrasburgu dôležité, dôležitejšia je a bude politická situácia na Slovensku. Aj v tom zmysle, že kým pred voľbami strany majú pracovať stranícky, po voľbách by už mali pracovať politicky. Je v tom rozdiel. Zásadný. Napríklad, jedno z najfalošnejších parlamentných hesiel znie, že treba podporiť každý dobrý návrh, pričom je jedno, kto ho predkladá. Nie je to však vôbec jedno – ani prakticky a ani politicky.