Chaos a zmätok, dve typické charakteristiky vládnutia v tomto volebnom období, dorazili už aj do prezidentského paláca. Za nič iné sa totiž nedajú považovať dve stanoviská prezidentky Z. Čaputovej, ktoré vydala v jeden deň a v tej istej veci. Ale ani udalosti, ktoré nimi na politickej scéne vyvolala a na konci ktorých bola prinútená vyvesiť na paláci bielu vlajku.

V politike sa neudeje nič náhodou, a preto náhodou nemôže byť ani to, že hlava štátu vydala vyhlásenie o potrebe júnového termínu predčasných volieb po stretnutí s tromi exprezidentami. Ktorí zhodne potvrdili, že voľby sa po vyslovení nedôvery vláde majú konať čo najskôr, a nie najneskôr. Vyslovením nedôvery vláde E. Hegera jeho kabinet stratil legitimitu a hoci pôsobí – zatiaľ – legálne, úraduje už v podstate iba z milosti prezidentky Z. Čaputovej, ktorá ho môže kedykoľvek z obehu stiahnuť. A nemusí sa pritom nikoho a ani na nič pýtať – je to výlučne jej právomoc.

Už dávno bolo povedané aj napísané, že politika má svoje pravidlá a snahy ich obchádzať alebo s nimi vybabrať sa skôr či neskôr ich prevádzkarom vypomstia. Podobne, že prezidentka Z. Čaputová po vyslovení nedôvery vláde získala nielen veľké právomoci, ale tiež obrovskú zodpovednosť, ktorú ponesie až do volieb a ktorej sa nemôže a nedokáže zbaviť. Vyslovením nedôvery vláde E. Hegera sa stalo to, že vláda sa dostala pod kontrolu hlavy štátu, pričom niektoré právomoci nesmie vykonávať ani spolu s ňou. A parlament zároveň prestal fungovať na základe akých-takých mocenských dohôd, keďže predchádzajúce dohody sa stali minulosťou a partnerstvo vládnych strán sa rozpadlo. Parlament tak funguje iba na základe tekutej väčšiny poslancov, čo neznamená nič iné ako – ľudovo povedané – každý chvíľku ťahá pílku. Súčasný chaos a zmätok sa navýšil tým, že pílku sa rozhodla potiahnuť aj prezidentka Z. Čaputová, hoci v paláci musia vedieť, že na to nemá žiadne oprávnenie ani povolenie. Napokon, ako bolo už uvedené, má k dispozícii vlastnú pílku, ktorú môže ťahať ako a kedy chce.

Keď decembri 2020 vyhlásila, že považuje „za potrebné, aby sa predčasné voľby realizovali ešte v prvom polroku budúceho roka z dôvodu charakteru obmedzeného vládnutia,“ bolo to v poriadku nielen s Ústavou, ale aj kostolným poriadkom. Alebo naopak. Keď však v januári 2023 zmenila názor a vyhlásila, že „ak by boli politické strany schopné nájsť konsenzus iba na septembrovom termíne volieb, je to pre mňa ešte stále akceptovateľná možnosť“, nasmerovala politické udalosti presne tam, kde sú dnes. A opätovná zmena názoru na voľby v júni tohto roka vypovedá v praxi dostatočne o miere jej „konzistentnosti,“ na ktorú sa odvoláva. Skrátka a stručne – o tom, že chaos a zmätok sa preniesol z vlády a parlamentu aj do paláca, vypovedá argument pani prezidentky: „Dohodu politických strán na septembrovom termíne som pripustila iba preto, že inak hrozilo neprijatie zmeny ústavy a ďalší polrok by sa o predčasných voľbách vôbec nemohlo rozhodovať“. Problémy sú dva – prvým je v tom, že ide o argument falošný, pretože tak to nie je a ani nebolo a druhý v tom, že to hlava štátu vedela a vie.

Situácia sa však skôr či neskôr upokojí, resp. prebijú ju ďalšie udalosti, o ktoré vo volebnom čase nebude isto núdza. Pokiaľ sa nestane nič neočakávané či závažné, veci zostanú naďalej tak, ako boli parlamentnom schválené. Stranícke postoje v ňom sú zreteľné, nová koalícia OĽaNO a SaS má dostatočný počet žetónov na zabrzdenie akýchkoľvek zmien, týkajúcich sa času volieb. Útok, ktorý viedol palác proti parlamentu, jednoducho zlyhal. Bol úplne zbytočný a kto ho pani prezidentke poradil, poradil jej zle. Aj preto, lebo má pod kontrolou iba vládu, nie aj parlament. Mimochodom, tak je to správne, a tak to má aj byť.

Takto sa politika nerobí a veci verejné nespravujú. Prelomiť schválený termín volieb možno buď silou, ktorú však hlava štátu v parlamente nemá alebo rokovaním so všetkými zainteresovanými stranami, nielen tými, ktoré povalili vládu. Inak ide len o politikárčenie a vnášanie ďalšieho chaosu a zmätku do spoločnosti.