Minister vnútra R. Mikulec dodržal slovo a rozhodol: do funkcie policajného prezidenta vymenoval P. Kovaříka. Ten sa tak stal policajným prezidentom už nie dočasným, ale riadnym.

Za pomoci opozície, čo je politickým prekvapením a zároveň aj istým zlyhaním manažovania procesu obsadenia kresla policajného prezidenta ministrom vnútra. P. Kovařík sa totiž teraz stal policajným prezidentom iba preto, lebo ho podporili aj štyria poslanci opozície. Ak by tak neurobili, minister vnútra by ho vymenovať do funkcie nemohol a nesmel.

Nevedno, či R. Mikulec situáciu iba politicky podcenil alebo nebola pre neho dôležitá, hoci to by bolo prekvapením – policajný prezident nie je žiadny hej-počkaj, ovláda celý policajný zbor, ktorý je silovou zložkou štátu, a nie krúžkom zberateľov motýľov. A mal by patriť k najbližším spolupracovníkom ministra.

Nedá sa teraz povedať, či bude P. Kovařík policajným prezidentom dobrým alebo zlým. Jedno je pôsobiť vo funkcii dočasne a iné s víziou na štyri roky, kedy možno naštartovať rôzne procesy v celom Policajnom zbore. A ktoré sú nepochybne potrebné, obzvlášť, ak majú viesť k zvýšeniu dôveryhodnosti polície v spoločnosti.

Nikto nevie lepšie, v akej situácii sa zbor momentálne nachádza a nikto nemôže situáciu posunúť k lepšiemu ako P. Kovařík, ktorý má po vymenovaní do funkcie k dispozícii už všetky potrebné nástroje a páky na jeho riadenie. Vrátane výberu okruhu svojich najbližších spolupracovníkov, ktorých mená síce ešte úplne neprezradia, ale aspoň naznačia akým smerom sa polícia zrejme vydá.

Heslo je známe –pomáhať a chrániť – otázka znie, či sa opäť rozmení na drobné: teda komu pomáhať a komu už nie, koho chrániť a koho už nie. Politický marketing je síce aj v tomto prípade dôležitý, na rozdiel od iných zložiek moci sa však polícia ako dôveryhodná nemôže iba javiť, ale takou aj byť.

Tak či onak, čo minister vnútra sľúbil, to aj dodržal a to je fajn. Aj preto, lebo v súčasnej situácii to ešte stále nie je pravidlom.