J. Hrabko komentuje návrh zákona o zájazdoch a spoločných službách v cestovnom ruchu.
Autor Teraz.sk/Juraj Hrabko
Vládna koalícia vedená I. Matovičom nie je prvá v porušovaní pravidiel iba preto, lebo predbehnúť v tom vládnu koalíciu vedenú V. Mečiarom po noci dlhých nožov, je jednoducho nemožné.
O tom, že koalícia I. Matoviča veľmi skoro po nástupe k moci porušila písomné pravidlá, hovorí zreteľne rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým pozastavil účinnosť zákona o elektronických komunikáciách. Vládna koalícia tak urobila aj napriek predchádzajúcim varovaniam o porušení pravidiel a zákon pretlačila v parlamente silou hlasov. Tým nie je povedané, že išlo o prvé porušenie pravidiel – tých bolo viacero – ale iba to, že išlo o prvé porušenie pravidiel, o ktorých rozhodol ten, kto právo rozhodnúť má, teda súd.
Akokoľvek, aj keď výnimočná situácia súvisiaca s koronavírusom si vyžaduje výnimočné opatrenia, je možné ich robiť len pri rešpektovaní základných pravidiel. Samozrejme, stále platí aj to, že kde niet žalobcu niet ani sudcu, takže ak sa ľudia nebudú domáhať svojich práv na súde, nebude môcť byť o nich ani rozhodnuté a oficiálne bude platiť, že štát ich práva nijako neporušil.
Hoci - nateraz iba podozrení - je naozaj ako maku.
Medzi ne patrí aj návrh zákona o zájazdoch a spoločných službách v cestovnom ruchu, ktorý predložil vláde minister hospodárstva R. Sulík. Ako obvykle v týchto časoch, spolu s návrhom na skrátené legislatívne konanie. Vláda rokovanie o oboch návrhoch zatiaľ prerušila, ale vhodnejšie by bolo, keby ho ukončila. Ak totiž chce dosiahnuť to, čo deklaruje, mala by postupovať inak, ako navrhuje.
Len v krátkosti – R. Sulík navrhuje, aby cestovné kancelárie mali možnosť dostať sa k tzv. citlivým a veľmi osobným údajom klientov. Napríklad o tom, či v období od 12. marca 2020 do 31. augusta 2020 boli, sú alebo budú vedení v evidencii uchádzačov o zamestnanie, či boli sú alebo budú osamelými rodičmi, ktorým bol priznaný nárok na pandemické ošetrovné alebo či mali, majú alebo budú mať 70 a viac rokov.
Samozrejme, klienti to v takom prípade musia aj doložiť relevantným potvrdením: napríklad z Úradu práce, potvrdením o priznaní nároku na ošetrovné či preukázaním dátumu narodenia na občianskom preukaze alebo inom obdobnom doklade totožnosti. A tak sa – ako v istej reklame – nabehajú a nabehajú, hoci by nemuseli. Lebo zákon.
Ak tak totiž neurobia, prídu aj s tými, ktorí podmienky nespĺňajú o svoje peniaze. Hoci nie celkom: poskytnú ich však cestovnej kancelárii ako bezúročnú pôžičku a to až do polovice septembra budúceho roka. Či chcú alebo nie, zákon im prikáže. Úplnou nadprácou z dielne R. Sulíka pritom je, že štát mieni zasiahnuť aj do už uzatvorených zmlúv medzi cestovnou kanceláriou a klientmi: a to aj v prípade, ak cestujúci alebo cestovná kancelária už „od zmluvy o zájazde odstúpili.“ Zákonom tak chce v podstate nariadiť a vynútiť neplatnosť zmlúv, ktoré sú doteraz platné a boli riadne uzatvorené.
Nie je to správne. Dá sa rozumieť tomu, že aj cestovné kancelárie majú veľký problém, ale riešiť ho takýmto spôsobom, je v rozpore nielen so zdravým rozumom, ale aj so základnými právami ľudí. A ak ani to ešte niekomu nestačí, potom treba uviesť, že je spojený aj so značným politickým rizikom.