Sklamanie prezidentky Z. Čaputovej a jej premiéra Ľ. Ódora nad neotvorením troch schôdzí parlamentu, ktorý mal prerokovať a schváliť návrhy vlády týkajúce sa migrantov, poskytovania zdravotnej starostlivosti a trestného zákona, bolo značné. Iba pre úplnosť, vláda novely príslušných zákonov žiadala od parlamentu schváliť v skrátenom legislatívnom konaní.

Odhliadnuc od toho, že vo všeobecnosti sklamanie môže prísť iba potom, ako existuje očakávanie, možno len zopakovať, že z politického hľadiska očakávať schválenie návrhov prezidentky a vlády bolo nevhodné. Aj preto, lebo politická realita, umocnená blížiacimi sa voľbami nedáva kandidujúcim stranám možnosti zhoršovať komfort voličov, keď im akurát sľubujú opak.

Teda, že v prípade ich zvolenia všetko buď poriešia alebo dokonca vyriešia a to v prospech voličov – bezbolestne, nikomu nič nevezmú a niektorým aj pridajú. Ak budú zvolení. A zopakovať možno aj to, že predvídať neúspech vlády bolo vcelku jednoduché, keďže vláda ignoruje nielen politickú abecedu, ale tiež prostredie.

Týkalo sa to nielen novely zákona, v ktorom vláda navrhovala skrátenie ordinačných hodín a viac ako stopercentné zvýšenie poplatkov, ale aj oboch ďalších návrhov. A to aj z obsahového hľadiska. Najmä návrhu ohľadom migrantov, obzvlášť vydávania povolení na ich pobyt políciou, ktorá sa tak stala jednou z top tém politickej kampane. Premiér Ľ. Ódor argumentoval aj tak, že po poslancoch vláda chcela iba vymeniť slovíčko „vydáva“ za „môže vydávať,“ a vraj by bolo po problémoch. Nebolo.

Po prvé preto, lebo aj dnes polícia vydáva uvedené potvrdenia v duchu slovenských tradícií, teda po jánošíkovsky – od buka do buka. Jednému na 15 dní, inému na menej a ďalšiemu zase na viac dní. Po druhé preto, lebo spomenutá výmena spomenutých výrazov v zákone by priniesla ešte väčší chaos ako vládne dnes.

Nestanovuje totiž žiadne pravidlá, komu a v akých prípadoch možno potvrdenie vydať a komu a v akých prípadoch ho vydať nemožno. Ak to stanovené nie je – a v návrhu vlády to stanovené nebolo – nesie to znaky aj akejsi povolenky na korupciu. Lebo by záležalo iba do vôle, presnejšie povedané svojvôle úradníka, komu by potvrdenie vydal a komu nie. Premiér síce nejaké pravidlá ústne uviedol, ale do zákona ich nenapísal.

Na to si azda spomenie azda každý, kto nie tak dávno zažíval spory a hádky o rozdiele medzi výrazmi „vymenuje“ a „vymenúva“. Čo výrazy „vydáva“ a „môže vydať“ v návrhu vlády nepochybne kopírovali.

Predvolebný čas je čas, v ktorom dôležitosť faktov výraznejšie ak nie úplne nahrádza interpretácia faktov. Nič to však nemení na tom, že v politickom zápase o schválenie návrhov vlády neprehral parlament, ale opäť vláda.

Povedané slovníkom premiéra – tri nula. Nie je na tom nič zvláštne, keďže je jasné, že politickú prácu by nemali vykonávať úradníci ani keď sú odborníci – vláda totiž zostáva politickým telesom bez ohľadu na to aké je jej obsadenie. Aj preto podlieha politickým pravidlám – môže a musí sa správať politicky bez ohľadu na to, či sa jej to páči alebo nie. V opačnom prípade zhorí ako fakľa.

Inými slovami, experiment s odložením predčasných volieb až na september ako aj vymenovanie úradníckej a po nevyslovení dôvery parlamentom aj prezidentskej vlády, možno označiť jedným slovom – nevydalo. Niektorí to vedeli vopred, iní sa o tom museli presvedčiť. Ako poznanie do budúcnosti to však nie je málo – ide o potvrdenie faktu, že politika má základné pravidlá, s ktorými sa experimentovať neoplatí a ani nevyplatí.