Dva dni v parlamente stačili na to, aby sa vskutku zreteľne aj opätovne ukázal rozpor medzi slovami a skutkami poslancov. V pondelok parlament schválil uznesenie, v ktorom okrem iného „odsudzuje“ teroristický útok voči dvom dúhovým ľuďom a zároveň „uisťuje,“ že na Slovensku sú všetky menšiny a komunity obohacujúcou súčasťou spoločnosti. V uznesení parlament ďalej „konštatuje,“ že tento útok považuje za útok na demokratický štát a tým aj na každého z jeho občanov a jedným dychom tiež „vyslovuje“ vážne znepokojenie nad pokusmi obmedzovať práva a slobody menšín a komunít.

Samozrejme, toto uznesenie nemá okrem samotného parlamentu pre nikoho žiadnu praktickú hodnotu – sú to iba slová. Parlament pomocou nich môže ukazovať, aký bol v napätej situácii akcieschopný, keďže predmetné uznesenie schválil naprieč politickým spektrom. Hlasovali za neho totiž všetci prítomní účastníci všetkých poslaneckých klubov, s výnimkou jedného zo Sme rodina.

Skutky prišli hneď o deň neskôr, keď parlament ešte diskutoval a najmä hlasoval o návrhu, ktorý by pre dúhových ľudí praktický zmysel už aj mohol mať. Inými slovami, parlament poprel a odmietol vecne naplniť to, čo deň predtým deklaroval a schválil. Ešte inak – dúhovým ľuďom vylepil rovno zaucho. Je dôležité si pamätať, kto v tejto kľúčovej chvíli odmietol ani nie tak návrh zákona, ale iba debatu o ňom – v prvom čítaní totiž poslanci hlasujú iba o tom, či sa im návrhom zaoberať chce alebo sa im nechce. A keďže sa chcelo iba 50. z nich, bolo to na posunutie do druhého čítania málo. Alebo sa debaty v druhom čítaní báli – keďže argumenty prečo zaobchádzať s časťou spoločnosti úplne inak, ako so zvyškom, nie sú veľmi naporúdzi – čo je tiež jedna z možností.

Netreba sa nad tým veľmi rozčuľovať aj z dôvodu, že parlament netvorí výkvet či elita spoločnosti, ale jej vzorka. Že je obrazom spoločnosti, ktorý nemusí byť vôbec pekný, ale je rozhodne pravdivý, napokon, nesedí v ňom nikto, koho by voliči nezvolili. Blbé je len ďalšie potvrdenie poznania, že takto vyzerá ono slušné Slovensko. Nielen z tribúny, ale aj v skutočnosti – pekné ako citované uznesenie parlamentu, ale prázdne ako rúry plynovodu z Ruska.

Dúhoví ľudia tak zostávajú zavretí naďalej vo svojej bubline. Štát síce uznal, že je ich kvôli teroristickému útoku, ktorému nedokázal zabrániť o dvoch menej, ale to je prakticky aj všetko - uznáva ich ako ľudí, ktorí platia dane a plnia štátnu kasu, ale inak nimi pohŕda a parlamentu nestoja ani za debatu. Natíska sa tak otázka, čo sa na Slovensku ešte musí stať, aby sa niečo stalo?