Po nesúhlase s vyslovením nedôvery ministrovi vnútra R. Mikulovi SaS obratom vytiahla z rukáva návrh na vyslovenie nedôvery vláde E. Hegera.

Pre SaS je jednoducho lepší holub na streche ako vrabec v hrsti, čo je vskutku zvláštny spôsob robenia politiky. R. Mikulec by totiž už dnes nebol ministrom, ak by tak chceli poslanci SaS. Lenže oni nechceli. Chcú odvolať vládu, lenže to zase nebudú chcieť iní poslanci. Aj z dôvodu, že SaS nechcela odvolať jedného z jej členov, ministra vnútra.

Výsledky hlasovania o návrhu na vyslovenie nedôvery ministrovi vnútra zreteľne ukazujú, že ak by za návrh hlasovali všetci prítomní poslanci SaS, R. Mikulec by už mal na ministerstve zbalené. Počty nepustia – už na prvý pohľad vidno, že za jeho odchod hlasovalo 71 poslancov, na jeho odchod tak chýbal súhlas 5 poslancov, pričom 8 poslancov SaS sa hlasovania zdržalo.

Na druhý pohľad zase vidno, že z uvedených 8 poslancov, až 6 bolo falošných – v tom zmysle, že sa do parlamentu dostali na kandidátke strany bývalého prezidenta A. Kisku. Možno tak povedať nielen to, že o zotrvaní ministra vo funkcii rozhodli kukučí poslanci – samozrejme, s požehnaním SaS – ale, že o nich bude v budúcnosti ešte počuť aj v iných súvislostiach. Tak či onak, SaS posunula slovenskú politiku na ďalšiu úroveň, keď politiku strany neprevádzkujú jej členovia, ale iní ľudia.

Personálna politika SaS a v SaS je už nielen nezrozumiteľná, ale priam chaotická. Strana si sama odvolala J. B. Cigánikovú z funkcie šéfky zdravotníckeho výboru, nehlasovala za odvolanie ministra vnútra, ale iniciovala odvolanie vlády E. Hegera, pričom však nebude obstarávať podporu na jej odvolanie. Tak to nielen vyzerá, ale tak to aj je.

Prirodzene, dôsledky vyslovenia nedôvery ministrovi a celej vláde sú odlišné tak z politického, ústavnoprávneho aj ľudského hľadiska. Na podstate veci to však nič nemení. Obzvlášť, keď pritom R. Sulík tvrdí, že po vyslovení nedôvery vláde existujú iba tri možnosti – nová koalícia s podporou najmenej 76 poslancov, úradnícka vláda alebo predčasné voľby. Ak však bude vyslovená nedôvera vláde, existuje aj štvrtá možnosť – v takom prípade totiž všetka moc prechádza do rúk hlavy štátu, takže ďalší postup záležať iba a len od prezidentky Z. Čaputovej, nie od R. Sulíka. Možností je viac, ale isté je, že po vyslovení nedôvery vláde E. Hegera parlamentom bude vláda E. Hegera vládnuť dovtedy, kým jej to hlava štátu dovolí a nevymenuje inú. A kedy tak urobí, záleží iba od nej.

Navyše, pád vlády neznamená automaticky predčasné voľby, tie treba v parlamente odhlasovať, čo si musí R. Sulík a jeho SaS predsa pamätať naposledy z roku 2021, kedy iniciovali povalenie vlády I. Matoviča. To, že na predčasné voľby je potrebný súhlas najmenej 90 poslancov – a nie pád vlády – by mal vedieť aj po zobudení o polnoci.

Spojenie SaS s nezaradenými poslancami okolo P. Pellegriniho, ktorí boli za pád vlády ešte v čase, keď v nej pôsobil aj R. Sulík, nie je prekvapujúci a ani nič významné neznamená. Je faktom, že R. Sulík potrebuje P. Pellegriniho, ale P. Pellegrini nepotrebuje R. Sulíka. Nie je to žiadne tajomstvo, tak tomu bolo aj v prípade nedávneho návrhu na odvolanie ministra I. Matoviča, kedy R. Sulík rovnako potreboval súhlas P. Pellegriniho, aby návrh mohol vôbec podať. SaS, ktorej vo voľbách voliči nadelili 13 poslancov, nemá totiž ani s kukučími poslancami dostatok na to, aby mohla robiť pokusy o samostatnú personálnu politiku vo vláde alebo vládu zrušiť ako celok. Na to treba najmenej 30 poslancov a to má v celom parlamente iba klub OĽaNO a žiadny iný.