Keďže príležitostí, kedy možno – aj aspoň čiastočne – oceniť postup R. Sulíka je ako šafranu, treba tak urobiť hneď na úvod – je fajn, že dodržal slovo a podal demisiu. Horšie je, že ju nepodali aj ostatní ministri za SaS, čo však R. Sulík prezentuje zatiaľ ako akýsi ústretový krok voči čerstvému návrhu I. Matoviča. O ktorom vraj možno rokovať, ale až potom, ako I. Matovič tiež podá demisiu. To, že tak R. Sulík urobil pred a nie po rokovaní vlády – ako sľuboval – je iba maličkosť. Skutočne dôležité je totiž iba to, že demisiu podal, čím nastáva nová politická situácia.

Zároveň je to jediné, čo je v aktuálnom dvojmesačnom spore nové. SaS spolu s OĽaNO pokračujú v straníckom ping-pongu – veci v krajine neriešia, ale s krajinou si iba pinkajú. A to aj napriek tomu, že SaS vystúpila z koalície už začiatkom júla. Odvtedy sa nič riadne politického nestalo, s výnimkou jednej udalosti – úplného vyfučania 7-bodového návrhu premiéra E. Hegera, ktorý predložil SaS. Pritom, povedané jeho slovami, nešlo o žiadne kozmetické zmeny, ale o vskutku veľkorysú ponuku.

No. Veľkorysú ponuku premiéra E. Hegera prebil veľkorysejšou ponukou minister financií a to rovno z dovolenky v Španielsku. Jeho ponuka má totiž nielen viac bodov, ale je tiež vecnejšia – spoločné majú to, že obidve sú z politického hľadiska nanič. Z tohto hľadiska totiž nejde o nič iné, ako o ďalšiu fintu I. Matoviča a žiadosť o podpísanie bianco šeku stranou SaS. Ak to SaS podpíše, dobre bude, ale iba pre OĽaNO a nikoho iného. Vrátane ľudí.

K celej veci zaujala stanovisko aj prezidentka Z. Čaputová, ktorá vstúpila do diania preto, lebo R. Sulík podal demisiu. A s tou sa už dá robiť naozaj všeličo. Hoci môže byť aj zvláštne, keď oficiálne požiadala premiéra E. Hegera, aby jej „včas predložil zoznam nominanta alebo nominantov na uprázdnené ministerské miesta“ a tiež, aby jej „čo najskôr predstavil spôsob, akým bude jeho menšinová vláda vládnuť a ako bude v parlamente získavať potrebnú podporu pre dôležité zákony“. Ale zvláštne to nie je, je to iba ďalšie špecifikum Slovenska.

Prezidentka Z. Čaputová to totiž hovorí v čase, kedy žiadne kreslo ešte nie je uprázdnené a či nejaké uprázdnené bude, o tom rozhodne iba a len hlava štátu. Pritom a bez ohľadu na možný počet možných uprázdnených miest, premiér má právo aj povinnosť oficiálne konať až po rozhodnutí hlavy štátu, nie pred ním – kým kreslo uprázdnené nie je, nemôže a ani nesmie oficiálne existovať na jeho obsadenie žiadny nominant. Inými slovami, v tomto je prvá na ťahu prezidentka Z. Čaputová a až po nej premiér E. Heger. Nie naopak. A to aj vtedy, keď už hlava štátu verejne a oficiálne hovorí o menšinovej vláde, hoci tá stále ešte nemusí byť reálna a možno sa jej vyhnúť. Že sa tak pravdepodobne nestane, automaticky ešte neznamená, že ju možno zo scenára rovno vyhodiť.

Tak či onak: faktom stále zostáva to, čo bolo povedané už na počiatku aktuálnych sporov – hrá sa len o interpretáciu toho, komu a ako napokon prischne Čierny Peter.