Netreba byť veštcom, aby sa dalo konštatovať, že kampaň pekná rozhodne nebude, píše Juraj Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Keďže na voľby sa treba tešiť, možno už oficiálne aj začať – v Zbierke zákonov bolo totiž dnes publikované rozhodnutie predsedu parlamentu „o vyhlásení volieb prezidenta Slovenskej republiky“. Voľby sa uskutočnia v sobotu 23. marca 2024, druhé kolo bude v sobotu 6. apríla 2024.
Prirodzene, o kandidátoch možno zatiaľ iba špekulovať, keďže osoby, ktoré avizujú, že sa v nich chcú uchádzať o priazeň voličov, sa kandidátmi stanú až po preverení dostatočného počtu podpisov na kandidátnej listine – musí ich byť najmenej 15 alebo 15 tisíc, podľa toho či ide o podpisy poslancov parlamentu alebo občanov, ktorí majú právo ich voliť. A po prijatí ich kandidatúry, prípadne po rozhodnutí súdu. Zatiaľ tak nevedno ani to, koľkí kandidáti budú takí a koľkí onakí, teda koľkí budú kandidovať na základe podpisov poslancov a koľkí na základe vyzbieraných podpisov voličov.
Možno však dovtedy hovoriť aspoň o tých, o ktorí už verejne svoju kandidatúru oznámili a o jednom, ktorý tak ešte iba plánuje urobiť, hoci jeho kandidatúra je verejným tajomstvom už niekoľko mesiacov. A možno ísť ešte ďalej a neustále opakovať, že najpravdepodobnejšími postupujúcimi do druhého kola prezidentských volieb sú P. Pellegrini a I. Korčok. Hoci prvý z nich kandidatúru ešte ani neohlásil a druhý už má podporu aj viacerých politických strán. Netreba byť pritom žiadnym veštcom, keďže ide o normálne politické zákonitosti a pravidlá. K nim však patrí aj konštantný dôvetok – pokiaľ sa dovtedy nestane nič naozaj nečakané – ba priam zázračné – alebo katastrofálne.
Inými slovami, nie je potrebné oficiálne oznámenie P. Pellegriniho, že bude kandidovať, keď už od parlamentných volieb 2023 je jasné, že kandidovať bude. Ešte inak, z toho, čo do parlamentných volieb bola iba ambícia, sa po nezískaní kresla premiéra po voľbách stala istota.
Je to tak z viacerých dôvodov, či už ľudských alebo politických, ktoré však už nie sú podstatné. Tým je iné – kampaň, ktorá sa už začala aj na námestiach a po dnešnom vyhlásení volieb začne naberať na obrátkach. A opäť netreba byť veštcom, aby sa dalo konštatovať, že pekná rozhodne nebude. Napokon, ide o veľa, ide o hlavu štátu, ktorá má značné právomoci – viditeľné najmä v predchádzajúcom volebnom období parlamentu – a ktorá ju aj reprezentuje.
Kampaňou sa netreba nechať ani ovplyvniť a ani znechutiť, hoci sa o to budú viacerí politici, kandidáti ako aj aktivistické médiá snažiť. Aj výsledok priamej voľby prezidenta totiž veľa vypovie o aktuálnom stave v krajine, ktorá je už dlhodobo tehotná výraznými politickými problémami. Na voľby sa treba tešiť hlavne preto, lebo v nich budú opäť rozhodovať voliči a nikto iný a akého prezidenta si zvolia, takého aj budú mať.
K poznámke pod čiarou tak zatiaľ platí iba dlhodobo známe pravidlo – kým výrazná časť voličov bude prvom kole hlasovať za kandidáta, ktorého v prezidentskom kresle chce vidieť, v druhom kole budú voliči už viac hlasovať proti kandidátovi, ktorého v ňom vidieť nechcú. Tretia možnosť – voliť nohami – teda tak, ako to bolo v prezidentských voľbách pred piatimi rokmi, kedy účasť klesla hlboko pod 50 percent, nie je dobrá ani správna.
Prirodzene, o kandidátoch možno zatiaľ iba špekulovať, keďže osoby, ktoré avizujú, že sa v nich chcú uchádzať o priazeň voličov, sa kandidátmi stanú až po preverení dostatočného počtu podpisov na kandidátnej listine – musí ich byť najmenej 15 alebo 15 tisíc, podľa toho či ide o podpisy poslancov parlamentu alebo občanov, ktorí majú právo ich voliť. A po prijatí ich kandidatúry, prípadne po rozhodnutí súdu. Zatiaľ tak nevedno ani to, koľkí kandidáti budú takí a koľkí onakí, teda koľkí budú kandidovať na základe podpisov poslancov a koľkí na základe vyzbieraných podpisov voličov.
Možno však dovtedy hovoriť aspoň o tých, o ktorí už verejne svoju kandidatúru oznámili a o jednom, ktorý tak ešte iba plánuje urobiť, hoci jeho kandidatúra je verejným tajomstvom už niekoľko mesiacov. A možno ísť ešte ďalej a neustále opakovať, že najpravdepodobnejšími postupujúcimi do druhého kola prezidentských volieb sú P. Pellegrini a I. Korčok. Hoci prvý z nich kandidatúru ešte ani neohlásil a druhý už má podporu aj viacerých politických strán. Netreba byť pritom žiadnym veštcom, keďže ide o normálne politické zákonitosti a pravidlá. K nim však patrí aj konštantný dôvetok – pokiaľ sa dovtedy nestane nič naozaj nečakané – ba priam zázračné – alebo katastrofálne.
Inými slovami, nie je potrebné oficiálne oznámenie P. Pellegriniho, že bude kandidovať, keď už od parlamentných volieb 2023 je jasné, že kandidovať bude. Ešte inak, z toho, čo do parlamentných volieb bola iba ambícia, sa po nezískaní kresla premiéra po voľbách stala istota.
Je to tak z viacerých dôvodov, či už ľudských alebo politických, ktoré však už nie sú podstatné. Tým je iné – kampaň, ktorá sa už začala aj na námestiach a po dnešnom vyhlásení volieb začne naberať na obrátkach. A opäť netreba byť veštcom, aby sa dalo konštatovať, že pekná rozhodne nebude. Napokon, ide o veľa, ide o hlavu štátu, ktorá má značné právomoci – viditeľné najmä v predchádzajúcom volebnom období parlamentu – a ktorá ju aj reprezentuje.
Kampaňou sa netreba nechať ani ovplyvniť a ani znechutiť, hoci sa o to budú viacerí politici, kandidáti ako aj aktivistické médiá snažiť. Aj výsledok priamej voľby prezidenta totiž veľa vypovie o aktuálnom stave v krajine, ktorá je už dlhodobo tehotná výraznými politickými problémami. Na voľby sa treba tešiť hlavne preto, lebo v nich budú opäť rozhodovať voliči a nikto iný a akého prezidenta si zvolia, takého aj budú mať.
K poznámke pod čiarou tak zatiaľ platí iba dlhodobo známe pravidlo – kým výrazná časť voličov bude prvom kole hlasovať za kandidáta, ktorého v prezidentskom kresle chce vidieť, v druhom kole budú voliči už viac hlasovať proti kandidátovi, ktorého v ňom vidieť nechcú. Tretia možnosť – voliť nohami – teda tak, ako to bolo v prezidentských voľbách pred piatimi rokmi, kedy účasť klesla hlboko pod 50 percent, nie je dobrá ani správna.