Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Pri všetkej úcte k funkcii premiéra, zostáva stále dôležitejšie to, čo povie a urobí I. Matovič ako to, čo povie a urobí E. Heger, píše J. Hrabko.
Autor Teraz.sk
Ďalší sen premiéra E. Hegera, ktorého vláde vyslovil parlament nedôveru, sa rozplynul. Hoci ešte v sobotu sebavedome tvrdil, že nevidí problém vo vyzbieraní 76 podpisov na podporu jeho vlády, v utorok sa potvrdilo, že realita je iná. Treba však uznať, že jeho reakcia bola bleskurýchla, keď oznámil, že okamžite začína viesť rokovania o termíne predčasných volieb. Je to však len ďalšia ilúzia, keďže od premiéra nezáleží už nič – takéto rokovania sú záležitosťou výlučne parlamentu, nie vlády. Na čom sa parlament uznesie, to je povinná vláda vykonať, naopak to jednoducho neplatí. Inými slovami, keď parlament schváli akýkoľvek termín volieb, vláda je povinná zabezpečiť, aby sa podľa vôle parlamentu vykonali.
Samozrejme, keď pozýva premiér, patrí sa prísť, ale je to strata času. Aj preto, lebo premiér je v tejto súvislosti aj po politickej línii veľmi slabým hráčom – nemá dôveru parlamentu, nemá za sebou žiadnu politickú stranu, jednoducho nemá žiadne žetóny, ktorými by mohol dianie v parlamente akokoľvek ovplyvniť. Znie to síce pekne, keď hovorí, že bude rokovať, ale situáciu aktuálne drží v rukách parlament, a nie vláda, ktorá už nemá pod kontrolou nič a v podstate je pod kontrolou hlavy štátu. Pri všetkej úcte k funkcii premiéra, zostáva stále dôležitejšie to, čo povie a urobí I. Matovič ako to, čo povie a urobí E. Heger.
V ovzduší hľadania termínu predčasných volieb – ktoré však tiež vôbec nemusia byť – sa uskutoční referendum. O tom, či je vôbec možné, aby sa predčasné voľby konali a to buď na základe vôle väčšiny v parlamente alebo opätovného referenda. Tak totiž znie skrátene otázka, na ktorú budú voliči v hlasovacích miestnostiach odpovedať.
Netreba vôbec pochybovať o tom, že ak referendum nebude platné, jedným z najčastejších straníckych hesiel poslancov vzápätí bude to, že ľudia predsa hlasovaním rozhodli, že predčasné voľby nechcú, a preto ani nebudú v parlamente za predčasné voľby hlasovať. Dnes síce hovoria, že referendum je zbytočné, ale po ňom sa budú na jeho výsledky odvolávať a navrávať, že odmietaním predčasných volieb iba plnia vôľu voličov. Ráno čihi, večer hota.
Aj preto je lepšie stranícke výzvy či už na účasť alebo neúčasť v referende ignorovať. Napokon, ide o referendum na základe petície, nie uznesenia straníkov-poslancov. Strany majú vlastné záujmy a voličov potrebujú iba na to, aby sa dostali k moci a jej pôžitkom, nie aby im ich aj mohli vziať. Ak by im totiž išlo o krajinu, vyzerala by dnes inak a lepšie.
Jednoducho povedané, každý sa musí v nadchádzajúcom referende rozhodnúť sám čo urobí – tak je to správne a tak to aj má byť. Možno iba zopakovať, že z viacerých dôvodov bude sobotňajšie referendum historické – po prvý raz totiž môžu voliči naozaj o niečom rozhodnúť. To v doterajších referendách, vrátane o vstupe do EÚ nemohli a ani nerozhodli – otázky pri neplatných referendách vždy zneli tak, že neboli záväzné pre poslancov a o vstupe do únie mohol rozhodnúť a aj rozhodol parlament, nie referendum. Teraz je to iné – ak bude referendum platné, voliči vlastne okrem iného rozhodnú o tom, že si chcú ponechať v rukách časť moci a hlavne, že nechcú hroziacu diktatúru a tyraniu parlamentu. Majú pritom možnosť to napísať priamo do Ústavy a to aj napriek nevôli poslancov k predčasným voľbám.
A ak bude referendum neplatné, potom sa slová z Gorily o voličoch naplnia. Bude to aj akýsi paradox – pred 30. rokmi si občania nechali vtedajšou mocou vziať referendum o vystúpení zo spoločného štátu, hoci ho slovenská Ústava predpisovala (česká Ústava ešte neexistovala), teraz referendum majú, ale zrejme ho aj odignorujú. Opak by bol prekvapením. Aj preto, lebo ide o prevzatie časti zodpovednosti za krajinu, počas volebného obdobia, keďže straníci sa zodpovednosti vyhýbajú ako čert krížu. Tak ako to už pred rokmi povedal – mimochodom, doteraz najlepší, teda vôbec prvý – Ústavný súd: občania v referende hlasovaním berú na seba zodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť. Čím dal zároveň aj odpoveď na známu otázku, kto môže a má strážiť strážcov. Alebo, kto má byť brzdou voči svojvôli parlamentu.
Akokoľvek, tak či onak platí – ako voliči rozhodnú, tak aj bude. Na historickom význame sobotňajšieho hlasovania to však nič nemení a ani nezmení. Podobne ako na pravidle, že buď vládne ľud alebo niekto iný.
Samozrejme, keď pozýva premiér, patrí sa prísť, ale je to strata času. Aj preto, lebo premiér je v tejto súvislosti aj po politickej línii veľmi slabým hráčom – nemá dôveru parlamentu, nemá za sebou žiadnu politickú stranu, jednoducho nemá žiadne žetóny, ktorými by mohol dianie v parlamente akokoľvek ovplyvniť. Znie to síce pekne, keď hovorí, že bude rokovať, ale situáciu aktuálne drží v rukách parlament, a nie vláda, ktorá už nemá pod kontrolou nič a v podstate je pod kontrolou hlavy štátu. Pri všetkej úcte k funkcii premiéra, zostáva stále dôležitejšie to, čo povie a urobí I. Matovič ako to, čo povie a urobí E. Heger.
V ovzduší hľadania termínu predčasných volieb – ktoré však tiež vôbec nemusia byť – sa uskutoční referendum. O tom, či je vôbec možné, aby sa predčasné voľby konali a to buď na základe vôle väčšiny v parlamente alebo opätovného referenda. Tak totiž znie skrátene otázka, na ktorú budú voliči v hlasovacích miestnostiach odpovedať.
Netreba vôbec pochybovať o tom, že ak referendum nebude platné, jedným z najčastejších straníckych hesiel poslancov vzápätí bude to, že ľudia predsa hlasovaním rozhodli, že predčasné voľby nechcú, a preto ani nebudú v parlamente za predčasné voľby hlasovať. Dnes síce hovoria, že referendum je zbytočné, ale po ňom sa budú na jeho výsledky odvolávať a navrávať, že odmietaním predčasných volieb iba plnia vôľu voličov. Ráno čihi, večer hota.
Aj preto je lepšie stranícke výzvy či už na účasť alebo neúčasť v referende ignorovať. Napokon, ide o referendum na základe petície, nie uznesenia straníkov-poslancov. Strany majú vlastné záujmy a voličov potrebujú iba na to, aby sa dostali k moci a jej pôžitkom, nie aby im ich aj mohli vziať. Ak by im totiž išlo o krajinu, vyzerala by dnes inak a lepšie.
Jednoducho povedané, každý sa musí v nadchádzajúcom referende rozhodnúť sám čo urobí – tak je to správne a tak to aj má byť. Možno iba zopakovať, že z viacerých dôvodov bude sobotňajšie referendum historické – po prvý raz totiž môžu voliči naozaj o niečom rozhodnúť. To v doterajších referendách, vrátane o vstupe do EÚ nemohli a ani nerozhodli – otázky pri neplatných referendách vždy zneli tak, že neboli záväzné pre poslancov a o vstupe do únie mohol rozhodnúť a aj rozhodol parlament, nie referendum. Teraz je to iné – ak bude referendum platné, voliči vlastne okrem iného rozhodnú o tom, že si chcú ponechať v rukách časť moci a hlavne, že nechcú hroziacu diktatúru a tyraniu parlamentu. Majú pritom možnosť to napísať priamo do Ústavy a to aj napriek nevôli poslancov k predčasným voľbám.
A ak bude referendum neplatné, potom sa slová z Gorily o voličoch naplnia. Bude to aj akýsi paradox – pred 30. rokmi si občania nechali vtedajšou mocou vziať referendum o vystúpení zo spoločného štátu, hoci ho slovenská Ústava predpisovala (česká Ústava ešte neexistovala), teraz referendum majú, ale zrejme ho aj odignorujú. Opak by bol prekvapením. Aj preto, lebo ide o prevzatie časti zodpovednosti za krajinu, počas volebného obdobia, keďže straníci sa zodpovednosti vyhýbajú ako čert krížu. Tak ako to už pred rokmi povedal – mimochodom, doteraz najlepší, teda vôbec prvý – Ústavný súd: občania v referende hlasovaním berú na seba zodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť. Čím dal zároveň aj odpoveď na známu otázku, kto môže a má strážiť strážcov. Alebo, kto má byť brzdou voči svojvôli parlamentu.
Akokoľvek, tak či onak platí – ako voliči rozhodnú, tak aj bude. Na historickom význame sobotňajšieho hlasovania to však nič nemení a ani nezmení. Podobne ako na pravidle, že buď vládne ľud alebo niekto iný.
