Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 22. november 2024Meniny má Cecília
< sekcia Publicistika

KOMENTÁR J. HRABKA: Keď je kocúr v Bruseli, myši majú doma hody

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

Možno to povedať aj tak, že v parlamente sa konečne robí to, čo parlament robiť má – politika, píše J. Hrabko.

Či sa to niekomu páči alebo nie, slovenský parlament sa vstupom Progresívneho Slovenska zmenil na nepoznanie. Hoci nový vietor, ktorý do neho vniesli jeho poslanci, poukazuje aj na to, že pre parlamentného nováčika je vždy lepšie byť najskôr v opozícii – kde sa naučí to, čo pre výkon politiky treba – ako hneď vo vládnej koalícii. Napokon, aj politické osudy ZRS, SOP či ANO – a v istom zmysle aj SaS, ktorá síce tri razy vládla, ale nikdy poriadne nedovládla – sú dostatočným príkladom.

Možno to povedať aj tak, že v parlamente sa konečne robí to, čo parlament robiť má – politika. Oživenie politickej práce, kedy vládna koalícia síce naďalej môže všetko, ale nie tu a teraz, je pozitívom. Nedá sa síce povedať, že je nervózna a ustupuje, to je iba politický marketing, ktorý je tiež potrebný, ale možno konštatovať, že je prekvapená a v šoku – deje sa totiž niečo, s čím nepočítala a čo podcenila. Je totiž očividné a neodškriepiteľné, že parlament ovládli mimovládne strany, a nie vládna koalícia. Nateraz.

Vládna koalícia má pritom dostatočné páky na to, aby stav zvrátila – stále má väčšinu poslancov a ako je každému známe, rozhoduje väčšina. Môže zariadiť, aby parlament rokoval nielen do polnoci, ale aj celú noc, dokonca aj počas soboty a nedele. Teda tak, ako to robila predchádzajúca vládna koalícia a kedy parlament rokoval nepretržite od piatka až do nedele. A keďže k tomu má k dispozícii aj ďalšie, možno iba zopakovať, že v parlamente ide o súboj taktiky, stratégie, logistiky a disciplinovanosti poslancov oboch táborov.

Politické mítingy, ktoré zvoláva PS, KDH a SaS, pritom majú dvojitý efekt – dávajú politikom signál, že ich voliči, sympatizanti a prívrženci ich podporujú a to verejne, nie iba na sociálnych sieťach či v straníckych správach. Druhým nezanedbateľným efektom je postavenie I. Matoviča mimo hry. Stal sa nepotrebným, čo je pozícia, ktorá mu vôbec nevyhovuje a na ktorú ešte stále iba hľadá liek. Dôležité je to totiž z politického hľadiska – osoba, ktorá bola predchádzajúce tri roky politicky dominantná, je aktuálne politicky bezmocná a bezvýznamná. A navyše z diania vynechaná.

A hoci mimovládne strany sú príčinou toho, že v parlamente dnes sedí tucet poslancov, ktorí tam sedieť nemajú, keďže nezložili sľub v súlade s Ústavou ani zákonom, nedá sa poprieť, že vládna koalícia je momentálne neistá a bezradná. Môže to byť paradox, ale pre krajinu je to dobrá správa – je to totiž vskutku sľubný začiatok nástupu ďalšej generácie politikov. Mimochodom, je načase.

Faktom zostáva, že keď je kocúr v Bruseli, myši majú doma hody. Na jednej strane, je dlhodobo takáto situácia – aby v parlamente vládli mimovládne, a nie vládne strany – politicky neudržateľná. Na strane druhej môže byť pre vládnu koalíciu aj výhodná – kým pozornosť ostatných strán, médií aj verejnosti sa sústreďuje na dianie v parlamente, môže lepšie a tichšie ovládnuť mocenské pozície v krajine. Na to, aké sú ďalšie zámery R. Fica, sa treba opýtať R. Kaliňáka, ten prvý je však známy – je ním schválenie štátneho rozpočtu na budúci rok. Všetko ostatné totiž môže počkať.

Väčšina spoločnosti pritom vie, že krajinu zakrátko čakajú voľby prezidentské a tiež do europarlamentu. Takže opäť, či sa to niekomu páči alebo nie, všetko to, čo sa aktuálne deje, je súčasťou kampane a odrazí sa vo výsledkoch volieb, ktoré síce politickú mapou neprekreslia, ale čo-to naznačia. Napokon, v tom je aj ich hlavná dôležitosť, zvyšok bude ako obvykle balast.