Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Potešiť môže, že Ústavný súd tentoraz plne rešpektoval vôľu ústavodarcu, čo nebýva u neho vždy zvykom, píše J. Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Je to už čierne na bielom – kedykoľvek znamená aj v Ústave naozaj kedykoľvek. Potvrdil to Ústavný súd, ktorý odmietol návrhy štyroch bývalých členov Súdnej rady. Vrátane jej historicky prvého odvolaného predsedu členmi rady J. Mazáka. Potešiť môže, že Ústavný súd tentoraz plne rešpektoval vôľu ústavodarcu, čo nebýva u neho vždy zvykom. Hoci tentoraz mal manévrovací priestor naozaj zúžený, ale otázka či kedykoľvek v Ústave je kedykoľvek aj v skutočnosti, beztak visela vo vzduchu.
Výmeny členov Súdnej rady nominovaných prezidentom, parlamentom a vládou sa diali už dlhodobo po každých voľbách či už prezidenta alebo parlamentu a po vymenovaní vlády. Niektorí členovia po nich odchádzali dobrovoľne, iní boli odídení a ďalší odvolaní. Niektorí z nich podali návrh na Ústavný súd, v ktorom argumentovali, že boli porušené ich základné práva a – povedané v skratke – žiadali návrat do funkcií spolu s finančnou kompenzáciou.
Rôznych ťahaníc okolo možnosti (ne)odvolávania členov Súdnej rady zákonodarnou a výkonnou mocou bolo neúrekom. Odlišne rozhodovali aj senáty Ústavného súdu, takže napokon sa skončili až rozhodnutím pléna, podľa ktorého „Člena Súdnej rady Slovenskej republiky nie je možné odvolať v priebehu jeho 5-ročného funkčného obdobia orgánom, ktorý ho na tento post nominoval, lebo len tak sa zaručí jeho základné právo podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky“. Inými slovami, členovia Súdnej rady boli po tomto rozhodnutí súdu vo funkcii – ľudovo povedané – zabetónovaní.
Lenže práve to prekážalo super vládnej koalícii, ktorá vznikla po voľbách v roku 2020 a potrebovala tiež urobiť výmeny aj v Súdnej rade, aby bolo každému jasné, kto v krajine vládne a kto sa môže iba prizerať.
A keďže vtedajšia moc bola mocou s ústavnou väčšinou, zmenila Ústavu v tejto súvislosti tak, že do nej zakomponovala výraz kedykoľvek: „Predsedu, podpredsedu a člena Súdnej rady Slovenskej republiky možno pred uplynutím ich funkčného obdobia kedykoľvek odvolať“. Bola predvídavá v tom, že myslela aj na prípad, ak by jej nominanti vypovedali poslušnosť, ale nebola dôsledná, keďže do novely zabudla dopísať, že platí iba vtedy, kým je M. Kolíková vo funkcii ministerky spravodlivosti. Vypomstilo sa to potom, keď vládna moc stratila najskôr ústavnú väčšinu, neskôr vládu a po predčasných parlamentných voľbách aj moc.
Aj preto mohol po odvolaní jej nominantov v Súdnej rade teraz Ústavný konštatovať: „Dikcia kedykoľvek pred uplynutím ich funkčného obdobia v sebe implicitne predpokladá, že ide o odvolávanie bez uvedenia dôvodu, resp. odvolanie člena súdnej rady nie je potrebné odôvodňovať, a to bez ohľadu na to, či ide o odvolanie člena súdnej rady zvoleného sudcami alebo nominovaného inými zložkami štátnej moci“. A preto návrhy bývalých členov Súdnej rady – posadených do kresiel v minulom volebnom období – o porušení ich základných práv odmietol.
A to je rozhodne dobrá správa, že kedykoľvek znamená aj v Ústave kedykoľvek, keďže je to pre každého zrozumiteľné. Ústava má totiž patriť najmä ľuďom, a nie politikom. Kedykoľvek. Zmeniť to môže iba ďalšia ústavná väčšina.
Výmeny členov Súdnej rady nominovaných prezidentom, parlamentom a vládou sa diali už dlhodobo po každých voľbách či už prezidenta alebo parlamentu a po vymenovaní vlády. Niektorí členovia po nich odchádzali dobrovoľne, iní boli odídení a ďalší odvolaní. Niektorí z nich podali návrh na Ústavný súd, v ktorom argumentovali, že boli porušené ich základné práva a – povedané v skratke – žiadali návrat do funkcií spolu s finančnou kompenzáciou.
Rôznych ťahaníc okolo možnosti (ne)odvolávania členov Súdnej rady zákonodarnou a výkonnou mocou bolo neúrekom. Odlišne rozhodovali aj senáty Ústavného súdu, takže napokon sa skončili až rozhodnutím pléna, podľa ktorého „Člena Súdnej rady Slovenskej republiky nie je možné odvolať v priebehu jeho 5-ročného funkčného obdobia orgánom, ktorý ho na tento post nominoval, lebo len tak sa zaručí jeho základné právo podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky“. Inými slovami, členovia Súdnej rady boli po tomto rozhodnutí súdu vo funkcii – ľudovo povedané – zabetónovaní.
Lenže práve to prekážalo super vládnej koalícii, ktorá vznikla po voľbách v roku 2020 a potrebovala tiež urobiť výmeny aj v Súdnej rade, aby bolo každému jasné, kto v krajine vládne a kto sa môže iba prizerať.
A keďže vtedajšia moc bola mocou s ústavnou väčšinou, zmenila Ústavu v tejto súvislosti tak, že do nej zakomponovala výraz kedykoľvek: „Predsedu, podpredsedu a člena Súdnej rady Slovenskej republiky možno pred uplynutím ich funkčného obdobia kedykoľvek odvolať“. Bola predvídavá v tom, že myslela aj na prípad, ak by jej nominanti vypovedali poslušnosť, ale nebola dôsledná, keďže do novely zabudla dopísať, že platí iba vtedy, kým je M. Kolíková vo funkcii ministerky spravodlivosti. Vypomstilo sa to potom, keď vládna moc stratila najskôr ústavnú väčšinu, neskôr vládu a po predčasných parlamentných voľbách aj moc.
Aj preto mohol po odvolaní jej nominantov v Súdnej rade teraz Ústavný konštatovať: „Dikcia kedykoľvek pred uplynutím ich funkčného obdobia v sebe implicitne predpokladá, že ide o odvolávanie bez uvedenia dôvodu, resp. odvolanie člena súdnej rady nie je potrebné odôvodňovať, a to bez ohľadu na to, či ide o odvolanie člena súdnej rady zvoleného sudcami alebo nominovaného inými zložkami štátnej moci“. A preto návrhy bývalých členov Súdnej rady – posadených do kresiel v minulom volebnom období – o porušení ich základných práv odmietol.
A to je rozhodne dobrá správa, že kedykoľvek znamená aj v Ústave kedykoľvek, keďže je to pre každého zrozumiteľné. Ústava má totiž patriť najmä ľuďom, a nie politikom. Kedykoľvek. Zmeniť to môže iba ďalšia ústavná väčšina.
