Nedá sa povedať, že podpis pani prezidentky žiari pod novelou, ktorú na Ústavnom súde namieta - keďže ešte nebola uverejnená v Zbierke zákonov. Je to však len otázka času, pretože v nej uverejnená byť má. Rovnako, ako v nej má byť uverejnené rozhodnutie súdu. Ľudovo povedané – aby sa vedelo. Presnejšie, aby sa o tom dozvedel každý.

Podanie prezidentky Z. Čaputovej na ústavný súd je, takpovediac, bohaté formou aj obsahom. Má desiatky strán a ešte viac dôvodov, prečo má súd rozhodnúť tak, ako to žiada. Faktom je, že od súdu žiada aj to, čo doteraz nikdy neurobil, pričom radí ako to urobiť tak, aby to nevyzeralo ako to je a bude. Zhodnúť sa dá na tom, že ak súd naozaj rozhodne podľa želania pani prezidentky a spol., pôjde nielen o významné, ale tiež o prelomové rozhodnutie. Najmä vzhľadom k charakteru krajiny v budúcnosti.

Uvedený výraz „a spol.“ nie je náhodný, keďže z právneho sporu o znenie, doplnenie či vyhodenie niektorých ustanovení novely, vyrobila prezidentka Z. Čaputová spor už rýdzo politický. „Tento spor medzi vládnou koalíciou na jednej strane a opozíciou, mnohými odborníkmi a zároveň aj mnou ako prezidentkou republiky na druhej strane, už treba rozseknúť,“ riekla. Dalo by sa doplniť napríklad aj o angažované médiá, prívržencov a podporovateľov pani prezidentky, ale nie je to potrebné. Kocky sú hodené.

Netreba ani chodiť dlho okolo horúcej kaše: teraz tak už ide iba o to, kto koho prechytračí. Aj preto, lebo to tiež možno vyčítať z podania pani prezidentky. Zrejme iba preto súd menovite upozorňuje, že novela sa dotýka osobne aj napr. P. Kažimíra, P. Žigu, ale aj N. Bödöra, M. Výboha, T. Gašpara či J. Brhela, ktorých označuje za „osoby spriaznené s vládnymi politickými stranami.“ A aj preto je potrebné pozastaviť najskôr účinnosť novely a neskôr rozhodnúť tiež o jej nesúlade s Ústavou., Paradox všetkých paradoxov je však tvrdenie prezidentky Z. Čaputovej, že proces publikácie novely v Zbierke zákonov, „ktorý je za bežných okolností len technickou a administratívnou záležitosťou, je predmetom obštrukcií“. Ako môže byť dodržiavanie zákona predmetom obštrukcií však už nevysvetlila a príčina je očividná – to sa vysvetliť ani nedá.

Už to síce bolo napísané, ale zopakovať to neuškodí – vládna koalícia potom, ako zbadala, že pôvodný termín nadobudnutia účinnosti novely Trestného zákona je nereálny, termíny, stanovené zákonom prepočítala. Viniť premiéra R. Fica za to, že mu trvalo 6 dní – podľa prezidentky obštruoval – kým novelu podpísal, sa nedá, lebo pritom neporušil zákon. Ponechal totiž hlave štátu celých 15 dní na to, aby mohla – ak by chcela – novelu vrátiť na opätovné prerokovanie. Neubral jej ani jeden deň rovnako, ako ho neubral ani predsedovi parlamentu, ktorému zase zákon určuje poslať novelu – v prípade, ak ju hlava štátu nevetuje – do Zbierky zákonov najneskôr 21 dní od jej schválenia. Ak by ju poslal 22. deň, porušil by zákon, ale ak to stihne v termíne, o porušení zákona nemožno hovoriť. Dôvody, prečo to predsedovi parlamentu trvá tentoraz dlhšie ako obvykle, pritom môžu byť rôzne – povedané slovami prezidentky, môže mať veľa inej práce, takže to nie je pre neho nateraz priorita. Podstatné však je, či zákon dodrží alebo poruší. A podobné sa týka redakcie Zbierky zákonov, ktorá má na uverejnenie 15 dňovú lehotu od doručenia a tak je to aj v prípade rozhodnutia Ústavného súdu – „Uznesenie ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutého právneho predpisu... je právoplatné a všeobecne záväzné odo dňa jeho vyhlásenia v zbierke zákonov.“ Inými slovami, nie je dôležité, či ide o obvyklý postup, ale dôležité je, či ide o postup v súlade so zákonom. Pričom platí, že nie dodržiavanie zákonov, ale ich nerešpektovanie je cestou do pekla a upadnutia do právneho bezvedomia. Príkladov je habadej.

Samozrejme, že novela Trestného zákona je zlá, o opaku sa nedá vôbec hovoriť. Ale súd sa ním nebude nateraz ani zaoberať, bude sa zaoberať tým, či existujú dôvody na pozastavenie jeho účinnosti alebo nie. Faktom pritom zostáva, že toto nie je nekončiaci sa spor medzi právom pozitívnym a prirodzeným, ale o to, či ten, kto koná podľa zákona, tým porušuje Ústavu alebo nie. A či stále platí výrok rímskeho filozofa a štátnika Marca Tulliusa Cicera – „Preto sú dané zákony, aby silnejší nemohol všetko,“ alebo vznikne nový móres.

Zhrnuté a podčiarknuté – rozhodnutie súdu bez ohľadu na to, či hlave štátu vyhovie alebo nie, bude mať také následky, aké sa v tejto chvíli nedajú vymyslieť ani predstaviť, môžu sa však stať a aj sa stanú.