J. Hrabko komentuje výmenu na poste ministra pôdohospodárstva.
Autor TASR
Prezidentka Z. Čaputová napravila chybu, ktorej sa dopustil jej predchodca vo funkcii A. Kiska. Za to, že odmietla stiahnutie demisie ministrom J. Mičovským - ktorý ju najskôr podal a potom vzal späť - si zaslúži kvetinku. Ústavnú.
Aj preto, lebo podanie demisie je ústavným aktom, teda má sa udiať podľa ústavy. A tá akt „samovzatia“ demisie späť nepozná a teda hru na demisiu členom vlády ani nijakým spôsobom nepovoľuje. Na rozdiel od podania demisie: „Člen vlády môže podať demisiu prezidentovi Slovenskej republiky“. Aj preto možno povedať, že „samovzatie“ či „späťvzatie“ demisie ústava celkom zreteľne vylučuje.
Prezidentka v tejto súvislosti však tiež nepostupovala rozvážne, keď oficiálne vyhlásila a tobôž podmienila prijatie demisie návrhom premiéra na vymenovanie nového ministra. Také niečo totiž v ústave zapísané rovnako nie je a konala svojvoľne. Naopak, v ústave je zapísané: „Ak prijme prezident Slovenskej republiky demisiu alebo ak odvolá člena vlády, určí, ktorý z členov vlády bude dočasne spravovať veci člena vlády, ktorého demisiu prijal“. Teda presne tak, ako to aj prezidentka Z. Čaputová nedávno robila ako na bežiacom páse - v čase, kedy ministri vlády I. Matoviča podávali rad radom demisie a ktoré hlava štátu okamžite prijímala.
Ústavnú novinku - hru na demisiu - zaviedol pred pár rokmi minister M. Lajčák (Smer-SD) v spolupráci s prezidentom A. Kiskom. Minister demisiu podal a potom - s povolením A. Kisku - si ju vzal späť. Dovtedy to nikto neurobil, keďže platilo, že demisia je demisia a tak to platilo aj za vlád V. Mečiara, M. Dzurindu aj R. Fica. S ústavnou kreativitou vo veci demisie prišla iba vláda vedená P. Pellegrinim a ak zostane v tomto výnimkou či výstrahou, bude to len dobre. Samozrejme, záleží tiež na miere úcty hlavy štátu k ústave.
A to aj z dôvodu, že ústava predsa umožňuje prezidentovi demisiu člena vlády neprijať: „Ak prijme prezident SR demisiu...,“ čo možno vztiahnuť na prípad, kedy minister demisiu podá, ale do rozhodnutia hlavy štátu si to rozmyslí, požiada ju, aby demisiu neprijala a vyjadrí ochotu pokračovať vo funkcii ďalej. A ak voči jeho zotrvaniu nenamieta ani premiér, v takom prípade hlava štátu môže - ale aj nemusí - členovi vlády vyhovieť. Tak či onak, pokiaľ je demisia doručená do prezidentského paláca, disponovať s ňou môže už len hlava štátu a záleží iba od nej ako sa rozhodne. Člen vlády sa rozhodoval a rozhodol predtým, ako demisiu podal.
Faktom zostáva, že vládna koalícia prezidentku vôbec nešetrí, ale mimoriadne zamestnáva. Hlava štátu doteraz prijala demisiu už bezmála desiatich ministrov, vymenovala dvoch premiérov a ich kompletné vlády. A to neuplynula ešte ani len polovica volebného obdobia.
Aj preto, lebo podanie demisie je ústavným aktom, teda má sa udiať podľa ústavy. A tá akt „samovzatia“ demisie späť nepozná a teda hru na demisiu členom vlády ani nijakým spôsobom nepovoľuje. Na rozdiel od podania demisie: „Člen vlády môže podať demisiu prezidentovi Slovenskej republiky“. Aj preto možno povedať, že „samovzatie“ či „späťvzatie“ demisie ústava celkom zreteľne vylučuje.
Prezidentka v tejto súvislosti však tiež nepostupovala rozvážne, keď oficiálne vyhlásila a tobôž podmienila prijatie demisie návrhom premiéra na vymenovanie nového ministra. Také niečo totiž v ústave zapísané rovnako nie je a konala svojvoľne. Naopak, v ústave je zapísané: „Ak prijme prezident Slovenskej republiky demisiu alebo ak odvolá člena vlády, určí, ktorý z členov vlády bude dočasne spravovať veci člena vlády, ktorého demisiu prijal“. Teda presne tak, ako to aj prezidentka Z. Čaputová nedávno robila ako na bežiacom páse - v čase, kedy ministri vlády I. Matoviča podávali rad radom demisie a ktoré hlava štátu okamžite prijímala.
Ústavnú novinku - hru na demisiu - zaviedol pred pár rokmi minister M. Lajčák (Smer-SD) v spolupráci s prezidentom A. Kiskom. Minister demisiu podal a potom - s povolením A. Kisku - si ju vzal späť. Dovtedy to nikto neurobil, keďže platilo, že demisia je demisia a tak to platilo aj za vlád V. Mečiara, M. Dzurindu aj R. Fica. S ústavnou kreativitou vo veci demisie prišla iba vláda vedená P. Pellegrinim a ak zostane v tomto výnimkou či výstrahou, bude to len dobre. Samozrejme, záleží tiež na miere úcty hlavy štátu k ústave.
A to aj z dôvodu, že ústava predsa umožňuje prezidentovi demisiu člena vlády neprijať: „Ak prijme prezident SR demisiu...,“ čo možno vztiahnuť na prípad, kedy minister demisiu podá, ale do rozhodnutia hlavy štátu si to rozmyslí, požiada ju, aby demisiu neprijala a vyjadrí ochotu pokračovať vo funkcii ďalej. A ak voči jeho zotrvaniu nenamieta ani premiér, v takom prípade hlava štátu môže - ale aj nemusí - členovi vlády vyhovieť. Tak či onak, pokiaľ je demisia doručená do prezidentského paláca, disponovať s ňou môže už len hlava štátu a záleží iba od nej ako sa rozhodne. Člen vlády sa rozhodoval a rozhodol predtým, ako demisiu podal.
Faktom zostáva, že vládna koalícia prezidentku vôbec nešetrí, ale mimoriadne zamestnáva. Hlava štátu doteraz prijala demisiu už bezmála desiatich ministrov, vymenovala dvoch premiérov a ich kompletné vlády. A to neuplynula ešte ani len polovica volebného obdobia.