Ústavný súd ešte stále nerozhodol o podaní generálneho prokurátora M. Žilinku vo veci zákonnosti a ústavnosti vyhlášok podpísaných hlavným hygienikom J. Mikasom. Generálny prokurátor ho podal v polovici marca tohto roka a ústavný súd ho síce na ďalšie konanie prijal, ale dodnes o ňom nerozhodol.

Ide pritom o jedno z najdôležitejších konaní, keďže ústavný súd ním dá vysvedčenie nielen množstvu opatrení a vyhlášok, ktoré boli doteraz vydané - a vydávané sú ďalšie a ďalšie - ale aj sebe. Presnejšie povedané, ako vníma demokratický a právny štát, ktorým sa Slovensko stále navonok hrdí. Možno totiž konštatovať, že čím dlhšie bude ústavný súd rozhodnutie odkladať, tým viac bude pribúdať súdnych rozhodnutí z iných krajín, ktoré politické rozhodnutia - rôzne zákazy a príkazy - v súvislosti s koronavírusom hádžu do koša. A to práve z dôvodu ich nezákonnosti a neústavnosti.

Odkedy generálny prokurátor podal podanie, zmenilo sa síce už mnoho vecí, ale na ich podstate to nič nemení ani nezmení. Upravovali sa aj zákony, vyhlášky hlavného hygienika politici vládnej koalície postavili na úroveň zákona a Vestník vlády SR povýšili na Zbierku zákonov. Hlavný hygienik už sem-tam vydá k vyhláškam aj odôvodnenie, ba dokonca vydal už aj dva manuály. To všetko zreteľne poukazuje tiež na to, že doterajšie postupy neboli správne a vyvoláva automatické otázky, či sú také už aspoň tie súčasné. Inými slovami - dôvodov, pre ktoré si možno oprávnene myslieť, že v krajine prišlo k hrubému a nebývalému porušovaniu princípov právneho štátu ako aj základných práv a slobôd ľudí, je veľa. A ústavný súd by ich mal - v prípade ak je to tak, čo najskôr odstrániť. A ak to tak nie je, mal by odstrániť pochybnosti.

Zrozumiteľným spôsobom. To je dôležité povedať aj preto, lebo zrozumiteľnosť práva je problém, s ktorým krajina zápasí dlhodobo. Ako príklad možno použiť uvedené manuály hlavného hygienika, ktoré vydal tak pre gastro sektor ako aj pre obchody a služby. Formou otázok a odpovedí. Jedna vec je, že z nich vytŕča povinnosť majiteľov mať a používať smartfón - na kontrolu zákazníkov. Druhá, že vnáša ešte väčší chaos a nezrozumiteľnosť ako samotná vyhláška. Tu je celý príklad: „Môžem si od zákazníka žiadať občiansky preukaz, aby som si overil, či je jeho potvrdenie skutočne vydané na jeho osobu?“

Odpoveď: „Vyhláška neudeľuje prevádzkam oprávnenie pýtať si doklady totožnosti a nahliadať do nich. Návštevníci však môžu predložiť preukaz totožnosti dobrovoľne. Ak odmietnu, na čo majú právo, prevádzka nemá povinnosť ich vpustiť do svojich priestorov.“

Ešte raz - ak návštevníci odmietnu „dobrovoľne“ predložiť preukaz totožnosti, ktorý si od nich nemôže prevádzka pýtať, zostanú trčať pred jej dverami. To nie je Hlava 22, to je hlava hlavného hygienika, pričom to, že ide o postup, ktorý je v rozpore s vyhláškou, je už iba detailom.

Prirodzene, život aj prevádzky pôjdu inak. Je to však rozhodne ďalší dôvod, aby ústavný súd už konečne o zákonnosti a ústavnosti J. Mikasom vydaných a podpísaných vyhlášok rozhodol.