Podľa verejných informácií štyri lietadlá Mig29 už odleteli na Ukrajinu. Nevedno koľko z ďalších deviatich, ktoré vláda E. Hegera Ukrajine darovala, ešte odletí, isté sú len dve veci – prvou je, že prinajmenej tri z nich by mali odviezť, keďže im chýbajú motory. Druhou, že aj keď všetok darovaný materiál – vrátane odpaľovacích zariadení či protilietadlových rakiet – zo Slovenska odíde, pochybnosti o tom, či vláda E. Hegera bez dôvery parlamentu konala v súlade s Ústavou, zostávajú. Vyviezť sa totiž nedajú.

Po týždňoch vajatania sa vláda napokon rozhodla Ukrajine darovať vojenský materiál formou medzinárodnej zmluvy medzi SR a Ukrajinou. Netreba sa tak už navonok zaoberať tým, či v tejto súvislosti ide o zásadnú otázku vnútornej a zahraničnej politiky, ktorú vláda po vyslovení nedôvery parlamentom nemôže a nesmie vykonávať. Inými slovami, je to jedno aj v prípade, že o zásadnú otázku ide, pretože vláda si vybrala inú cestu – uzatvorenie medzinárodnej dohody. A to robiť môže.

Otázne zostáva, o aký druh v prípade uvedenej dohody s Ukrajinou ide. Presnejšie, či na jej platnosť stačí iba súhlas vlády alebo je potrebný aj súhlas parlamentu. Opäť inak – v prípade darovania protivzdušného systému S-300 stačilo vláde schváliť iba uznesenie, nepotrebovala kvôli tomu schvaľovať jednorazovú medzinárodnú dohodu, keďže jej ešte parlament dôveroval. Čo sa však v minulom roku zmenilo, keď vláde E. Hegera parlament vyslovil nedôveru a dostala sa tak – okrem straty viacerých kompetencií – aj pod kontrolu prezidentky Z. Čaputovej, ktorá tak, prirodzene, nesie aj istú zodpovednosť za kroky a postupy vlády.

Kruciálne otázky sú najmä dve – prvou je, či na postup, ktorý zvolila vláda, je potrebný súhlas parlamentu alebo nie. Možno sa domnievať, presviedčať či horliť za jedno alebo za druhé – vláda konala v súlade alebo v rozpore s Ústavou – relevantnú odpoveď na to môže dať iba ústavný súd. Čo je jedna z mála vecí, na ktorej sa zhodnú aj právnici a aj právni experti. Prirodzene, ak súd o to niekto požiada; ak ho nepožiada, platí, že vláda konala v súlade s Ústavou a to až dovtedy, kým súd nerozhodne inak. Zatiaľ však nie je známe, že sa tak skupina poslancov chystá urobiť alebo už urobila, hoci spory pretrvávajú. Spojenou otázkou je, či vláda s nedôverou parlamentu vôbec mohla zvoliť taký postup, aký zvolila.

Mimochodom po druhé – heslo, že morálka je nad právom, neplatí. Aj preto, lebo v štáte, ktorý sa nazýva právnym, to tak nie je, nemôže a ani nesmie byť. Aj preto, lebo nevedno koho morálka má platiť – Borisa K., Igora M., Zuzany Č. alebo Roberta F., Richarda S. či azda Mariana K.? Nastavenie pravidiel je užitočnejšie, napokon, tvrdil to už Ovídius a platí to stále – preto sú dané zákony, aby silnejší nemohol všetko. Napokon, zákony hovoria veľmi zreteľne o tom, akí sme, o čo nám ide a tiež aká vládne v krajine morálka.