Zahatanie rokovania parlamentu poslancami vládnej koalície je vrcholom príbehu, ktorý písal aj režíroval predseda parlamentu Andrej Danko.

Nie je to pekný príbeh a je iba fajn, že predseda parlamentu napokon zmenil názor na dostupnosť jeho rigoróznej práce. Tá bola hlavným predmetom politického sváru, hoci popri nej sa na svetlo sveta dostalo viacero zvláštnych okolností a prepojení. To však v takýchto prípadoch býva zvykom, keďže stále platí, že keď sa rúbe les, lietajú triesky.

Isté je, že rigorózna práca A. Danka má šancu stať sa najčítanejšou takouto prácou v histórii Slovenska. Podobne, ako bola a zostáva najhľadanejšou. Zostáva iba veriť, že po skúsenostiach s ňou sa už nikto nikdy nepokúsi rekord A. Danka prekonať a takéto práce zostanú takpovediac mládeži prístupné.

Predsedovi parlamentu síce trvalo dlhšie, kým pochopil, že jeho správanie sa na začiatku celej kauzy bola veľká chyba. Ku cti mu však slúži, že to napokon predsa len pochopil, keďže nie každému politikovi sa chápanie súvislostí vždy podarí. Funkcia druhého najvyššieho ústavného činiteľa však naozaj nie je iba na okrasu. Ako druhý najvyšší ústavný činiteľ sa má predseda parlamentu aj javiť a najmä správať.