Viď vid! – tak znie azda najstručnejší odkaz súvisiaci s právomocou hlavy štátu vymenovať na návrh premiéra členov vlády. Od roku 1999 ide v Ústave o vid dokonavý – predtým bol nedokonavý – takže keď Ústava hovorí „vymenuje,“ hlava štátu má vymenovať a basta. Jedným dychom však treba povedať, že ak tak hlava štátu neurobí, z ústavného aj politického hľadiska jej za to nič nehrozí.

Debaty ústavných odborníkov a expertov, laikov aj kibicov okolo výrazov „vymenúva“ a „vymenuje“ v Ústave trvajú prakticky od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Odpoveď na otázku, či má hlava štátu povinnosť vymenovať a odvolať člena vlády na návrh premiéra, alebo ju nemá, je pritom jednoduchá – ako kedy.

Ústava totiž rozlišuje, či ide o novú vládu, ktorej legitimita bude vychádzať z čerstvo zvoleného parlamentu alebo o zmeny vo vláde počas volebného obdobia, kedy možno skôr hovoriť o personálnych zmenách ako o povolebnom usporiadaní politických pomerov v krajine.

Keď v tejto súvislosti vznikol prvý spor medzi prezidentom M. Kováčom a premiérom V. Mečiarom, Ústavný súd povedal, že prezident má povinnosť sa návrhom premiéra zaoberať, ale nemusí mu vyhovieť. Lenže vtedy bol vid v Ústave nedokonavý. Aj preto pri jej novelizácii v roku 1999, ktorá zmenila systém voľby hlavy štátu z parlamentného na ľudový, prišlo aj k úprave viacerých právomocí prezidenta a medzi nimi premene vidu nedokonavého na dokonavý.

Teda z výrazu „vymenúva“ na „vymenuje“. To nebol žiadny omyl, ale jasný zámer ústavodarcu zmeniť vzťahy a pomery. Dôležité totiž je, že sa tak stalo iba a len pri úprave článku 111 Ústavy, ktorý hovorí o situácii, keď vzniká nová vláda po voľbách. Čo sa týka odchodov a príchodov členov vlády, ale aj celej vlády počas volebného obdobia – články 155 a 116 – sa nezmenilo nič a teda stále platí, že ich hlava štátu „vymenúva“.

V zmysle uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu tak záleží iba na jej rozhodnutí, ako potom, čo sa bude návrhom zaoberať, naloží – teda či návrh akceptuje alebo nie. Povedané jednou vetou – právomoci hlavy štátu sú iné pri vymenovaní vlády po voľbách a iné pri vymenúvaní vlády a jej členov počas volebného obdobia. Aj preto, lebo situácia je iná.

Hlava štátu je pri vymenovaní premiéra aj členov vlády na základe výsledkov volieb obmedzená iba jedným ústavným ustanovením – nemôže a nesmie do týchto funkcií vymenovať osobu, ktorá nie je voliteľná do parlamentu.

Jej naozaj – ani ústavne a ani politicky – neprináleží rozhodovať o tom, kto bude vládnuť, lebo o tom rozhodli voliči vo voľbách a parlamentné politické strany po voľbách. Zasahovať do vôle voličov nie je ani slušné, ani vhodné a už vôbec nie elegantné. Ani hlava štátu totiž nestojí nad voličmi, ktorí sú v krajine suverénom.

Napokon, výsledky volieb nemusia byť pekné, ale rešpektované, je to jeden zo základných stĺpov demokracie. Hneď ďalším je, že hlava štátu nenesie vôbec zodpovednosť za to, akých politikov si voliči vo voľbách zvolili, nenesie zodpovednosť ani za to, ako sa parlamentné politické strany na koalícii dohodli a moc, získanú vo voľbách, si podelili. A po ňom nasleduje fakt, že kontrolovať vládu ani jej jednotlivých členov hlave štátu neprináleží, to jej úlohou parlamentu, za činnosť vlády prezident jednoducho nezodpovedá. Tak je rozdelená moc.

Uzrozumení s tým boli kedysi aj legislatívci v prezidentskom paláci, keď v súvislosti s uvedenou novelou Ústavy oznámili: „Touto novelou došlo k významnej zmene prvej vety článku 111, podľa ktorého na návrh predsedu vlády prezident vymenuje a odvolá ďalších členov vlády a poverí ich riadením ministerstiev. Z toho vyplýva viazanosť hlavy štátu návrhom predsedu vlády vymenovať a odvolať ďalších členov jeho kabinetu a poveriť ich riadením jednotlivých rezortov“.

To, že prezidentka Z. Čaputová dnes prezentuje iný názor ako jej predchodcovia vo funkcii, je jedna vec. Iná je, že ak by o rozhodovaní novej vlády konala ústavne, a nie politicky, mala by to omnoho ľahšie. Výsledky volieb 2023 sa totiž zmeniť nedajú.

K poznámke pod čiarou patrí, že hlava štátu nemá do výsledkov volieb a politických dohôd parlamentných strán zasahovať, ale dať vládu čo najskôr pod kontrolu parlamentu, ktorý rozhodne, či jej v mene voličov vysloví dôveru alebo nie. Stále totiž platí, že to, čo väčšina voličov chce, to má aj mať, pričom po ďalších voľbách to môže byť aj inak.