Politika na Slovensku sa po vyslovení nedôvery vláde E. Hegera, ocitla vskutku v hlbokom marazme. Poukazuje na to tiež skutočnosť, že po nej skĺzla už aj prezidentka Z. Čaputová, ktorá v súvislosti s rozhodovaním o ďalšom osude lietadiel Mig-29 politikom odkázala, aby sa „neskrývali za ženskú sukňu“. To nie je ani náhodné a ani nešťastné či nevkusné vyjadrenie, ale značne škodlivé. Nateraz možno bokom ponechať to, že takto sa dlhoročné snahy a aktivity o rovnoprávnosti viac pochovávajú ako presadzujú, ale až takúto verejnú potupu si vláda E. Hegera naozaj nezaslúži.

Oprávnene možno predpokladať, že migy budú v blízkom čase jednou z hlavných tém, ktorá na istý čas prekryje aj súčasné pohyby politického drobizgu na scéne. Po slovách E. Hegera – „ak príde požiadavka z Kyjeva na migy, veľmi radi jej vyhovieme“ – sa na domácej scéne rozpútalo rétorické peklo, ktoré pretrváva.

Prezidentka Z. Čaputová odkázala, že to nie jej problém, že také niečo nepatrí medzi rozhodnutia, ktoré podliehajú jej súhlasu. Smer-SD vyhlásil, že v žiadnom prípade odovzdanie migov nepodporí a opakovane žiadal, aby o tom rokoval parlament, čo väčšina poslancov však taktiež opakovane odmietla.

Minister obrany zase hovoril niečo o schválení uznesenia parlamentom, možno aj v utajenom režime a I. Matovič navrhol rovno novelizovať ústavu tak, aby o tom mohla rozhodnúť vláda spolu s prezidentkou, keďže tá je zároveň hlavnou veliteľkou ozbrojených síl. Čo by aj malo istú vecnosť – ak by to situáciu vyriešilo – a ak by I. Matovič v skutočnosti nepovažoval funkciu hlavnej veliteľky iba za „ceremoniálnu“. Ako tomu bolo napríklad v prípade zapojenia armády do manévrov celoplošného testovania, presnejšie, operácie Spoločná zodpovednosť.

Hoci návrh I. Matoviča hlava štátu odmieta, ak parlament novelu ústavy schváli, nezostane jej nič iné ako to rešpektovať. Považuje však za logické iné, a síce, že ak parlament vyslovil nedôveru vláde E. Hegera, môže mu dôveru opäť dať: „Ak parlament v decembri odobral legitimitu vláde, a teda obmedzil jej právomoci, tak z logiky veci aj našej ústavy vyplýva, že by to mal byť práve parlament, kto by tú legitimitu vláde mal dodať v tom konkrétnom rozhodnutí alebo celkovo vo všetkých závažných otázkach zahraničnej politiky“.

Jasné, parlament môže robiť čokoľvek a kedykoľvek – ak v stredu odhlasuje vyslovenie nedôvery vláde, môže vo štvrtok odhlasovať, že jej opäť dôveruje. A v piatok, že jej nedôveruje, lebo kto vie, čo by sa mohlo cez víkend stať. Parlament môže tiež odhlasovať, že vláde nedôveruje iba v nepárne dni a v párne má vláda jeho dôveru. Samozrejme, s výnimkou sviatkov. Alebo aj vrátane ich. Je to možné, ale je fajn, že parlament doteraz takéto dno ešte neprerazil a že ho na to ani prezidentka Z. Čaputová, s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, nenavedie. Napokon, parlament má vlastnú logiku, dokonca aj chaos a zmätok, ktorý v ňom momentálne vládne, sa dá logicky odôvodniť.

Platí známa poučka – kto chce, hľadá spôsoby; kto nechce, hľadá dôvody. Ústavní právnici sa – ako obvykle – na riešení nezhodnú, lebo jeden vraví to, dvaja tamto a traja zase hento. Riešenie je v takom prípade známe, keďže je vždy jedno a to isté – ak vláda spolu s hlavou štátu sú naozaj za pomoc Ukrajine aj formou dodávky migov, potom by mali jej žiadosti vyhovieť.

A to bez ohľadu na vôľu parlamentu, ktorý na to po prvé nemá žiadne rozhodovacie kompetencie a po druhé, nemá už ani žiadny dosah na výkonnú moc, keďže vláde nedôveruje a vzdal sa jej kontroly. Nanajvýš môže – ale tiež nemusí – schvaľovať vláde jej návrhy zákonov.

Ak to vláda urobí, skupina poslancov – a keď sa to nebude páčiť hlave štátu, tak aj ona – majú právo podať návrh na ústavný súd a ten bude vzniknutý spor riešiť. A do budúcna bude dané, čo vláda urobiť môže a čo už urobiť nesmie. V prípade deklarovanej pomoci Ukrajine by takýto postup bol účinný, hoci nemusí byť logický. V tejto chvíli a na základe citovaného sľubu premiéra E. Hegera však existujú iba dve možnosti – buď Ukrajine pomôcť alebo o pomoci hovoriť.