Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V tejto hre má lepšie karty R. Fico, pretože ich nielen rozdával, ale hlavne miešal, píše J. Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Návrh vlády, ktorým opravuje už schválenú novelu Trestného zákona, vniesol chaos a zmätok do radov mimovládnych strán. Dostatočne na to poukazujú ich prvé reakcie – netreba ich opakovať, postačí zhrnúť, že ani Progresívne Slovensko, ani SaS, KDH či hnutie pod vedením I. Matoviča ju okamžite neodmietla. Ukazuje to na dobrý ťah R. Fica na politickej šachovnici – ťahal strelcom a trafil. Možno aj dámu v prezidentskom paláci.
Bez ohľadu na ďalšie stranícke reči a politické emócie sa opäť potvrdilo to, čo viacerí nechcú vidieť, hoci je to očividné – v tejto hre má lepšie karty R. Fico, pretože ich nielen rozdával, ale hlavne miešal. Novela novely je síce len ďalším politickým švindľom – vláda vraj vyhovuje spoločenskej objednávke – na ďalšom postupe to však nič nemení ani nezmení. Ak vládna koalícia niečo nepokazí, nemôže prehrať ani v parlamente, pričom môže iba získať výrazný politický bonus – podporu jej návrhu od mimovládnych strán. Pretože námietky, ktoré vyslovovali aj spolu s prezidentkou voči novele Trestného zákona, boli vskutku vážne – počnúc obeťami trestných činov a končiac pozastavením peňazí z EÚ. Napríklad.
Mimovládne strany spolu s hlavou štátu nie sú po schválení novely, ktorou sa má novelizovať novela Trestného zákona, rozhodne v komfortnej pozícii. Budú totiž musieť verejne priznať kto sú a o čo im ide. Hlasovaním. Podobne ako hlava štátu bude opätovne nútená, aby sa rozhodla či novelu novely podpíše alebo ju bude vetovať. Na rozdiel od vládnej koalície, ktorá má všetky páky na to, aby ju presadila, hoci je jej to v podstate jedno – dokáže žiť tak s novelou ako aj s novelou novely. Jediným sústom, ktoré by nedokázala bezbolestne prehltnúť, je nezrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry. O to jej aj ide, s ostatným si poradí a zvyšok sú len rituálne tance.
Podobné aké prevádzajú mimovládne strany spolu s prezidentkou Z. Čaputovou. Tri poslankyne Progresívneho Slovenska robili radšej divadlo pred Úradom vlády, do podateľne ktorého priniesli návrh na novelu novely, namiesto toho, aby ho podali tam, kam ho podať mali, teda do podateľne parlamentu. Dnes by tak mohli dôvodiť, že vláda uznala ich námietky, aj keď len čiastočne. Ale už nemôžu povedať ani to – teda môžu – ale bolo by to v rozpore s realitou. Hlava štátu zase podpísala zákon, s ktorým nesúhlasila, vraj z taktických a strategických dôvodov. Pričom jednou z hlavných príčin tragédie, ktorú krajina zažíva, je to, že slová stratili vážnosť a teraz stráca váhu už aj podpis hlavy štátu. Partikulárne dôvody sú dôležitejšie.
Postup prezidentky Z. Čaputovej – nepodpísala som to, čo som podpísať chcela, ale podpísala som to, čo som podpísať nechcela – možno prirovnať aj k obštrukcii, čo je momentálne moderný a frekventovaný výraz, súvisiaci s podpismi a termínmi novely Trestného zákona. V spoločnosti má navodiť dojem, že sa deje niečo nekalé, že ide o porušenie zákona, ale nie je to tak. V tejto súvislosti zákon neporušuje nikto – tak ako má hlava štátu 15 dní na vrátenie zákona, rovnako má predseda parlamentu 21 dní na doručenie zákona do Zbierky zákonov v prípade, ak sa ho rozhodne hlava štátu nevetovať a 14 dní od opätovného schválenia, keď sa ho rozhodne vetovať. A 15 dní od doručenia má Zbierka zákonov na to, aby ho uverejnila, čo je rovnaká lehota, akú má aj na uverejnenie rozhodnutia Ústavného súdu o pozastavení účinnosti právneho predpisu, ktoré je „právoplatné a všeobecne záväzné odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov“.
K poznámke pod čiarou patrí – keďže aj toto bolo už dávno povedané, napísané aj opakované – že jediný, kto môže o osude novely Trestného zákona rozhodnúť, je Ústavný súd. Aj s prihliadnutím na novelu novely, samozrejme, v prípade ak bude schválená a podpísaná. „Ctené plénum“ ako súd tentoraz nazýva prezidentka Z. Čaputová v podaní, môže rozhodnúť ako chce, či už s prihliadnutím na priania politikov, alebo ich ignorovaním – dôležitejšie ako jeho rozhodnutie bude beztak odôvodnenie rozhodnutia. V tejto chvíli je to tak, že aj napriek mohutnému masírovaniu spoločnosti, že musí pozastaviť účinnosť novely Trestného zákona a to do 15 marca 2024, tak Ústavný súd urobiť nemusí, ale iba môže. Aj to iba neštandardným spôsobom, ergo vstupom aj do priameho politického zápasu. Možností má však viac, takže treba počkať, ktorú z nich si napokon vyberie a na ktorej sa väčšina jeho sudcov aj zhodne.
Bez ohľadu na ďalšie stranícke reči a politické emócie sa opäť potvrdilo to, čo viacerí nechcú vidieť, hoci je to očividné – v tejto hre má lepšie karty R. Fico, pretože ich nielen rozdával, ale hlavne miešal. Novela novely je síce len ďalším politickým švindľom – vláda vraj vyhovuje spoločenskej objednávke – na ďalšom postupe to však nič nemení ani nezmení. Ak vládna koalícia niečo nepokazí, nemôže prehrať ani v parlamente, pričom môže iba získať výrazný politický bonus – podporu jej návrhu od mimovládnych strán. Pretože námietky, ktoré vyslovovali aj spolu s prezidentkou voči novele Trestného zákona, boli vskutku vážne – počnúc obeťami trestných činov a končiac pozastavením peňazí z EÚ. Napríklad.
Mimovládne strany spolu s hlavou štátu nie sú po schválení novely, ktorou sa má novelizovať novela Trestného zákona, rozhodne v komfortnej pozícii. Budú totiž musieť verejne priznať kto sú a o čo im ide. Hlasovaním. Podobne ako hlava štátu bude opätovne nútená, aby sa rozhodla či novelu novely podpíše alebo ju bude vetovať. Na rozdiel od vládnej koalície, ktorá má všetky páky na to, aby ju presadila, hoci je jej to v podstate jedno – dokáže žiť tak s novelou ako aj s novelou novely. Jediným sústom, ktoré by nedokázala bezbolestne prehltnúť, je nezrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry. O to jej aj ide, s ostatným si poradí a zvyšok sú len rituálne tance.
Podobné aké prevádzajú mimovládne strany spolu s prezidentkou Z. Čaputovou. Tri poslankyne Progresívneho Slovenska robili radšej divadlo pred Úradom vlády, do podateľne ktorého priniesli návrh na novelu novely, namiesto toho, aby ho podali tam, kam ho podať mali, teda do podateľne parlamentu. Dnes by tak mohli dôvodiť, že vláda uznala ich námietky, aj keď len čiastočne. Ale už nemôžu povedať ani to – teda môžu – ale bolo by to v rozpore s realitou. Hlava štátu zase podpísala zákon, s ktorým nesúhlasila, vraj z taktických a strategických dôvodov. Pričom jednou z hlavných príčin tragédie, ktorú krajina zažíva, je to, že slová stratili vážnosť a teraz stráca váhu už aj podpis hlavy štátu. Partikulárne dôvody sú dôležitejšie.
Postup prezidentky Z. Čaputovej – nepodpísala som to, čo som podpísať chcela, ale podpísala som to, čo som podpísať nechcela – možno prirovnať aj k obštrukcii, čo je momentálne moderný a frekventovaný výraz, súvisiaci s podpismi a termínmi novely Trestného zákona. V spoločnosti má navodiť dojem, že sa deje niečo nekalé, že ide o porušenie zákona, ale nie je to tak. V tejto súvislosti zákon neporušuje nikto – tak ako má hlava štátu 15 dní na vrátenie zákona, rovnako má predseda parlamentu 21 dní na doručenie zákona do Zbierky zákonov v prípade, ak sa ho rozhodne hlava štátu nevetovať a 14 dní od opätovného schválenia, keď sa ho rozhodne vetovať. A 15 dní od doručenia má Zbierka zákonov na to, aby ho uverejnila, čo je rovnaká lehota, akú má aj na uverejnenie rozhodnutia Ústavného súdu o pozastavení účinnosti právneho predpisu, ktoré je „právoplatné a všeobecne záväzné odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov“.
K poznámke pod čiarou patrí – keďže aj toto bolo už dávno povedané, napísané aj opakované – že jediný, kto môže o osude novely Trestného zákona rozhodnúť, je Ústavný súd. Aj s prihliadnutím na novelu novely, samozrejme, v prípade ak bude schválená a podpísaná. „Ctené plénum“ ako súd tentoraz nazýva prezidentka Z. Čaputová v podaní, môže rozhodnúť ako chce, či už s prihliadnutím na priania politikov, alebo ich ignorovaním – dôležitejšie ako jeho rozhodnutie bude beztak odôvodnenie rozhodnutia. V tejto chvíli je to tak, že aj napriek mohutnému masírovaniu spoločnosti, že musí pozastaviť účinnosť novely Trestného zákona a to do 15 marca 2024, tak Ústavný súd urobiť nemusí, ale iba môže. Aj to iba neštandardným spôsobom, ergo vstupom aj do priameho politického zápasu. Možností má však viac, takže treba počkať, ktorú z nich si napokon vyberie a na ktorej sa väčšina jeho sudcov aj zhodne.
