Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Platí, že keď pozýva prezident, predseda parlamentu a premiér – a to z akýchkoľvek, hoci aj rýdzo účelových a výlučne pre nich výhodných dôvodov – patrí sa prísť, píše J. Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Kým sa vládna koalícia definitívne dohodne na tom, ako a koho skonsoliduje, možno sa vrátiť k nevídanému javu na politickej scéne – stretnutiu premiéra R. Fica s dvomi predsedami mimovládnych parlamentných strán na Úrade vlády. Jedným dychom treba doplniť, že jeho pozvanie odmietol jeden predseda takejto strany a ďalší pozvanie ani nedostal. A druhým, že témou bola konsolidácia.
Samozrejme, keďže ide o málo vídaný politický proces, roztrhlo sa aj vrece s rôznymi názormi: či bolo dobré pozvanie prijať alebo odmietnuť, či mali alebo nemali mimovládne strany postupovať spoločne, či už na také stretnutie nebolo aj neskoro, keďže vláda návrh už schválila a poslala ho do parlamentu a tak ďalej a tak podobne. Faktom zostáva, že rovnako ako na mnoho iných udalostí, sa aj na túto udalosť treba pozrieť tak z vecného ako aj politického hľadiska.
Z vecného hľadiska vidno, že napriek tomu, že vláda už konsolidačný balvan schválila, stále zostáva otvorený a zmeny v ňom sú možné, čo priznáva aj samotná koalícia. Napokon, definitívne o jeho podobe rozhodne až parlament a nikto iný. A ako je všeobecne známe, pozmeňujúce návrhy môže podať každý poslanec, či už jednotlivo alebo aj v skupine. Nebolo by to ani žiadnym prekvapením, stačí si spomenúť, koľko doteraz už vládou schválených návrhov bolo v parlamente pomocou pozmeňovacích návrhov zmenených tak, že sa –nadnesene povedané – na vládny návrh ani nepodobali a zostal z neho iba nadpis.
Samozrejme, udialo sa tak v réžii vládnej koalície, keďže má v parlamente väčšinu, ale na podstate veci – že s návrhom možno pracovať až do jeho schválenia, to nič nemení. Ani na známej poučke, že kým nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič.
Z politického hľadiska prijatie alebo odmietnutie pozvania premiéra na rokovanie o konsolidačnom balvane už také jednoznačné nie je. Skôr ošemetné. Prirodzene, legitímny je taký aj hentaký postup, napokon, rozhoduje o ňom tá-ktorá strana a ako sa rozhodne, tak aj učiní a také to aj bude mať pre ňu následky.
Inými slovami, nemožno tvrdiť, že postup SaS, ktorá pozvanie odmietla, bol zlý alebo nenáležitý – svoje výhrady a možno aj návrhy isto predloží počas rozpravy v parlamente, ale zrejme nenašlo odvahu ich povedať priamo do tváre premiérovi R. Ficovi. Možno však tvrdiť, že postup SaS bol neslušný a neelegantný. Na rozdiel od postupu PS a KDH, ktoré pozvanie prijali a ktoré svoje výhrady a návrhy mienia rovnako predniesť aj na pôde parlamentu.
Napriek všetkému, čo sa v krajine udialo od ostatných parlamentných volieb, je nutné držať a snažiť sa udržať aspoň akú-takú politickú a štábnu kultúru. Vo všeobecnosti, teda nielen pre mimovládnych politikov platí, že keď pozýva prezident, predseda parlamentu a premiér – a to z akýchkoľvek, hoci aj rýdzo účelových a výlučne pre nich výhodných dôvodov – patrí sa prísť.
Napokon, na rokovaní za zatvorenými dverami im možno povedať naozaj hocičo. Pozvanie napríklad od ministra – služobník – už odmietnuť možno, ale pozvanie od troch najvyšších ústavných činiteľov treba prijať. Nejde totiž o pozvanie P. Pellegriniho, P. Žigu a R. Fica, ktorí sú vo funkciách iba dočasne, ale ide o pozvanie od prezidenta, predsedu parlamentu a premiéra, teda troch najvýznamnejších a reprezentačných inštitúcií krajiny. Prijatie pozvania je tak vyjadrením úcty k inštitúciám, nie ich aktuálnym predstaviteľom a naopak, odmietnutie pozvania je vyjadrením neúcty k týmto inštitúciám, teda ku krajine ako takej.
Samozrejme, ani slušnosť a ani elegancia sa nedajú vynútiť. Podobne ako spôsoby, hoci aj tie sú v politike dôležité. Ako príklad možno spakruky uviesť, že hoci konsolidačný balvan sa má vraj týkať všetkých a všetkého – premiér R. Fico rovno neodmietol už ani zmrazenie platov ústavných činiteľov – ale nie tak celkom. Napríklad, politických strán, ktoré dostávajú príspevky na mandát a činnosť, sa dotknúť nijako nemajú. Podobne neleží na stole ani zdanenie paušálnych náhrad ústavných činiteľov. Jasné, aj to by boli vzhľadom na bezmála trojmiliardový balvan iba drobné, ale aj tak by to bolo správne gesto. Lebo nielen spôsoby, ale tiež symboly sú v politike dôležité.
Samozrejme, keďže ide o málo vídaný politický proces, roztrhlo sa aj vrece s rôznymi názormi: či bolo dobré pozvanie prijať alebo odmietnuť, či mali alebo nemali mimovládne strany postupovať spoločne, či už na také stretnutie nebolo aj neskoro, keďže vláda návrh už schválila a poslala ho do parlamentu a tak ďalej a tak podobne. Faktom zostáva, že rovnako ako na mnoho iných udalostí, sa aj na túto udalosť treba pozrieť tak z vecného ako aj politického hľadiska.
Z vecného hľadiska vidno, že napriek tomu, že vláda už konsolidačný balvan schválila, stále zostáva otvorený a zmeny v ňom sú možné, čo priznáva aj samotná koalícia. Napokon, definitívne o jeho podobe rozhodne až parlament a nikto iný. A ako je všeobecne známe, pozmeňujúce návrhy môže podať každý poslanec, či už jednotlivo alebo aj v skupine. Nebolo by to ani žiadnym prekvapením, stačí si spomenúť, koľko doteraz už vládou schválených návrhov bolo v parlamente pomocou pozmeňovacích návrhov zmenených tak, že sa –nadnesene povedané – na vládny návrh ani nepodobali a zostal z neho iba nadpis.
Samozrejme, udialo sa tak v réžii vládnej koalície, keďže má v parlamente väčšinu, ale na podstate veci – že s návrhom možno pracovať až do jeho schválenia, to nič nemení. Ani na známej poučke, že kým nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič.
Z politického hľadiska prijatie alebo odmietnutie pozvania premiéra na rokovanie o konsolidačnom balvane už také jednoznačné nie je. Skôr ošemetné. Prirodzene, legitímny je taký aj hentaký postup, napokon, rozhoduje o ňom tá-ktorá strana a ako sa rozhodne, tak aj učiní a také to aj bude mať pre ňu následky.
Inými slovami, nemožno tvrdiť, že postup SaS, ktorá pozvanie odmietla, bol zlý alebo nenáležitý – svoje výhrady a možno aj návrhy isto predloží počas rozpravy v parlamente, ale zrejme nenašlo odvahu ich povedať priamo do tváre premiérovi R. Ficovi. Možno však tvrdiť, že postup SaS bol neslušný a neelegantný. Na rozdiel od postupu PS a KDH, ktoré pozvanie prijali a ktoré svoje výhrady a návrhy mienia rovnako predniesť aj na pôde parlamentu.
Napriek všetkému, čo sa v krajine udialo od ostatných parlamentných volieb, je nutné držať a snažiť sa udržať aspoň akú-takú politickú a štábnu kultúru. Vo všeobecnosti, teda nielen pre mimovládnych politikov platí, že keď pozýva prezident, predseda parlamentu a premiér – a to z akýchkoľvek, hoci aj rýdzo účelových a výlučne pre nich výhodných dôvodov – patrí sa prísť.
Napokon, na rokovaní za zatvorenými dverami im možno povedať naozaj hocičo. Pozvanie napríklad od ministra – služobník – už odmietnuť možno, ale pozvanie od troch najvyšších ústavných činiteľov treba prijať. Nejde totiž o pozvanie P. Pellegriniho, P. Žigu a R. Fica, ktorí sú vo funkciách iba dočasne, ale ide o pozvanie od prezidenta, predsedu parlamentu a premiéra, teda troch najvýznamnejších a reprezentačných inštitúcií krajiny. Prijatie pozvania je tak vyjadrením úcty k inštitúciám, nie ich aktuálnym predstaviteľom a naopak, odmietnutie pozvania je vyjadrením neúcty k týmto inštitúciám, teda ku krajine ako takej.
Samozrejme, ani slušnosť a ani elegancia sa nedajú vynútiť. Podobne ako spôsoby, hoci aj tie sú v politike dôležité. Ako príklad možno spakruky uviesť, že hoci konsolidačný balvan sa má vraj týkať všetkých a všetkého – premiér R. Fico rovno neodmietol už ani zmrazenie platov ústavných činiteľov – ale nie tak celkom. Napríklad, politických strán, ktoré dostávajú príspevky na mandát a činnosť, sa dotknúť nijako nemajú. Podobne neleží na stole ani zdanenie paušálnych náhrad ústavných činiteľov. Jasné, aj to by boli vzhľadom na bezmála trojmiliardový balvan iba drobné, ale aj tak by to bolo správne gesto. Lebo nielen spôsoby, ale tiež symboly sú v politike dôležité.
