Vakcinačný plán, ktorý predložilo ministerstvo zdravotníctva, je rozložený do štyroch vĺn, píše Juraj Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Pod gesciou ministerstva zdravotníctva sa uskutočnili prvé očkovania proti Covid-19. Verejné, o ktorých je všeličo známe, ale tiež neverejné, o ktorých nie je známe nič alebo len veľmi málo.
Verejné predstavenia v súvislosti s očkovaním odohrali najmä v hlavnom meste politici. Deklarovaným úmyslom bolo ukázať verejnosti, že sa vakcíny neboja a že je, bude a zostane pravdepodobne hlavným nástrojom proti šíreniu vírusu. Nie jediným, ale hlavným, pričom stále treba mať na pamäti, že v tomto zápase ide v prvom rade o ochranu personálu nemocníc, aby tieto boli plne funkčné a mohli ľudí liečiť a uzdravovať.
Mimochodom, tak je nastavený aj vakcinačný plán, ktorý predložilo ministerstvo zdravotníctva a ktorý je rozložený do štyroch vĺn: v prvej majú byť zaočkovaní zdravotníci, zamestnanci DSS a kritickej infraštruktúry. V druhej klienti DSS, pacienti 65+ a chronicky chorí. V tretej vlne má byť očkovaná populácia s vysokým rizikom šírenia ochorenia a vo štvrtej všeobecná populácia: obyvatelia s vekom nad 18 rokov.
Ministerstvo vo vakcinačnom pláne uvádza aj podrobnejšie opisy, koho a kedy sa vakcinácia má týkať. Napríklad, ktorých zdravotníckych pracovníkov, ktorých pacientov, kedy učiteľov a kedy bezdomovcov. V žiadnej kolónke však nemožno nájsť politikov, členov konzília, hlavného hygienika a radu ďalších osôb, ktoré dostali vakcínu medzi prvými.
Porušenie stanovených pravidiel či plánu politici unisono odmietajú ako papalášizmus a ospravedlňujú ho slovami, že chcú byť príkladom pre ostatných, aby sa očkovania nebáli. Že vakcíne dôverujú, že je potrebná na to, aby bol vírus zrazený na kolená a že sa ľudia naozaj nemajú čoho báť. Veľmi to síce nesedí – napríklad podľa ostatného prieskumu dôveryhodnosti je jedinou dôveryhodnou političkou Z. Čaputová, už druhému v poradí P. Pellegrinimu viac ľudí nedôverovalo ako dôverovalo – ale aj tak sa dá.
Je to tzv. špecifikum. Nie jediné, poznámkou pod čiarou môže byť aj neporiadok v politických radoch: ak je totiž pravdou, čo tvrdí premiér I. Matovič a síce, že „pravidlá zakazujú sa očkovať do 90 dní od prekonaní Covidu“, potom vzniká otázka, ako mohol byť zaočkovaný podpredseda parlamentu G. Grendel, ktorý uvedenú lehotu zatiaľ nespĺňa.
To, čo je vskutku dôležité pre nasledujúce dni, je dobrovoľnosť očkovania: nie deklarovaná, ale skutočná, pričom nestačí, že sa nechalo zaočkovať niekoľko politických predstaviteľov. To je totiž veľmi, ale naozaj veľmi málo. Ak má byť vírus na kolenách, potom by malo byť podľa dostupných informácií zaočkovaných 60 až 70 percent obyvateľov. A to vyžaduje celkom iný plán, ako iba vakcinačný.
Verejné predstavenia v súvislosti s očkovaním odohrali najmä v hlavnom meste politici. Deklarovaným úmyslom bolo ukázať verejnosti, že sa vakcíny neboja a že je, bude a zostane pravdepodobne hlavným nástrojom proti šíreniu vírusu. Nie jediným, ale hlavným, pričom stále treba mať na pamäti, že v tomto zápase ide v prvom rade o ochranu personálu nemocníc, aby tieto boli plne funkčné a mohli ľudí liečiť a uzdravovať.
Mimochodom, tak je nastavený aj vakcinačný plán, ktorý predložilo ministerstvo zdravotníctva a ktorý je rozložený do štyroch vĺn: v prvej majú byť zaočkovaní zdravotníci, zamestnanci DSS a kritickej infraštruktúry. V druhej klienti DSS, pacienti 65+ a chronicky chorí. V tretej vlne má byť očkovaná populácia s vysokým rizikom šírenia ochorenia a vo štvrtej všeobecná populácia: obyvatelia s vekom nad 18 rokov.
Ministerstvo vo vakcinačnom pláne uvádza aj podrobnejšie opisy, koho a kedy sa vakcinácia má týkať. Napríklad, ktorých zdravotníckych pracovníkov, ktorých pacientov, kedy učiteľov a kedy bezdomovcov. V žiadnej kolónke však nemožno nájsť politikov, členov konzília, hlavného hygienika a radu ďalších osôb, ktoré dostali vakcínu medzi prvými.
Porušenie stanovených pravidiel či plánu politici unisono odmietajú ako papalášizmus a ospravedlňujú ho slovami, že chcú byť príkladom pre ostatných, aby sa očkovania nebáli. Že vakcíne dôverujú, že je potrebná na to, aby bol vírus zrazený na kolená a že sa ľudia naozaj nemajú čoho báť. Veľmi to síce nesedí – napríklad podľa ostatného prieskumu dôveryhodnosti je jedinou dôveryhodnou političkou Z. Čaputová, už druhému v poradí P. Pellegrinimu viac ľudí nedôverovalo ako dôverovalo – ale aj tak sa dá.
Je to tzv. špecifikum. Nie jediné, poznámkou pod čiarou môže byť aj neporiadok v politických radoch: ak je totiž pravdou, čo tvrdí premiér I. Matovič a síce, že „pravidlá zakazujú sa očkovať do 90 dní od prekonaní Covidu“, potom vzniká otázka, ako mohol byť zaočkovaný podpredseda parlamentu G. Grendel, ktorý uvedenú lehotu zatiaľ nespĺňa.
To, čo je vskutku dôležité pre nasledujúce dni, je dobrovoľnosť očkovania: nie deklarovaná, ale skutočná, pričom nestačí, že sa nechalo zaočkovať niekoľko politických predstaviteľov. To je totiž veľmi, ale naozaj veľmi málo. Ak má byť vírus na kolenách, potom by malo byť podľa dostupných informácií zaočkovaných 60 až 70 percent obyvateľov. A to vyžaduje celkom iný plán, ako iba vakcinačný.