V parlamente sa od vzniku samostatného Slovenska podarilo odvolať člena vlády – ministra zdravotníctva – iba raz. Bola to výnimka, ktorá však potvrdila pravidlo, píše J. Hrabko.
Autor Juraj Hrabko
Parlament včera rokoval o návrhu na odvolanie ministerky zdravotníctva Z. Dolinkovej a dnes rokuje o návrhu na odvolanie jej kolegyne ministerky kultúry M. Šimkovičovej. A hoci o návrhoch má hlasovať až v utorok, výsledok je predvídateľný už dnes – obidve zostanú ministerkami aj naďalej.
Na ich odvolanie z funkcie je totiž potrebný súhlas najmenej 76 poslancov, ktoré navrhovatelia k dispozícii nemajú. Navyše, v parlamente sa od vzniku samostatného Slovenska podarilo odvolať člena vlády – ministra zdravotníctva – iba raz. Bola to výnimka, ktorá však potvrdila pravidlo, že mimovládne strany nemôžu robiť personálnu politiku vo vláde.
Odvtedy bolo pokusov odvolať členov vlády v parlamente neúrekom, vždy to však boli len pokusy a každý člen vlády návrhu na odvolanie odolal. To, že pritom padali na základe rozhodnutia parlamentu celé vlády, je iná vec.
Rovnako, ako všetky ďalšie možnosti odchodu členov vlády počas volebného obdobia – či už upratovania vo vláde premiérom alebo odídenia, teda podania demisie samotným členom vlády. Vrátane jej späťvzatia, aj také je v krajine pod Tatrami možné, keďže sa to už stalo. Ba aj iné a síce, že člen vlády, ktorá nemala dôveru parlamentu, bol ako jediný z funkcie aj odvolaný – nepadla teda celá vláda, ale iba jeden jej člen.
To už nie je ani špecifikum, to možno označiť iba za ďalší výrazný pokrok ústavnosti na Slovensku, keď premiér, ktorý nemá spolu s celou vládou dôveru parlamentu, dokáže napriek tomu vysloviť nedôveru ministrovi a s pomocou hlavy štátu, ktorá ministrovi po parlamente a premiérovi vyslovila nedôveru tiež, ho z vlády odstrčiť aj vystrčiť.
Ale dosť bolo ústavnej rozkoše. Možno konštatovať, že kým nedôvera parlamentu, premiéra Ľ. Ódora a prezidentky Z. Čaputovej šľahla v minulom volebnom období ministra I. Šimka tri razy, v prípade ministeriek Z. Dolinkovej a M. Šimkovičovej to nehrozí ani raz. A ani náhodou. To, čo oba príbehy spája je, že majú rýdzo politické dôvody – kým v prvom prípade sa premiér a prezidentka naľakali policajného prezidenta, teraz je odvolávanie súčasťou politickej kampane pred voľbami do Európskeho parlamentu.
Nehrá sa pritom o žiadne fazuľky, ale o počet mandátov, keďže strana, ktorá ich bude mať najviac, sa stane aj víťazom volieb. Mimovládne strany majú dostatok poslancov na to, aby aj kratšie pred voľbami podali návrh na vyslovenie nedôvery samotnému premiérovi, a teda aj celej vláde, a v takom prípade musí byť schôdza zvolaná do siedmich dní. Každému je síce jasné, že aj takýto návrh nebude úspešný, ale o to vôbec nejde – ide o vzbudenie pozornosti voličov, súčasť kampane, pričom dôvody na podanie takéhoto návrhu sa nájdu vždy.
Z politického uhla pohľadu sa tak nedá vylúčiť, že odvolávanie dvoch ministeriek môžu byť iba akousi generálkou pred návrhom na odvolanie samotného premiéra. Počkáme a uvidíme.
Na ich odvolanie z funkcie je totiž potrebný súhlas najmenej 76 poslancov, ktoré navrhovatelia k dispozícii nemajú. Navyše, v parlamente sa od vzniku samostatného Slovenska podarilo odvolať člena vlády – ministra zdravotníctva – iba raz. Bola to výnimka, ktorá však potvrdila pravidlo, že mimovládne strany nemôžu robiť personálnu politiku vo vláde.
Odvtedy bolo pokusov odvolať členov vlády v parlamente neúrekom, vždy to však boli len pokusy a každý člen vlády návrhu na odvolanie odolal. To, že pritom padali na základe rozhodnutia parlamentu celé vlády, je iná vec.
Rovnako, ako všetky ďalšie možnosti odchodu členov vlády počas volebného obdobia – či už upratovania vo vláde premiérom alebo odídenia, teda podania demisie samotným členom vlády. Vrátane jej späťvzatia, aj také je v krajine pod Tatrami možné, keďže sa to už stalo. Ba aj iné a síce, že člen vlády, ktorá nemala dôveru parlamentu, bol ako jediný z funkcie aj odvolaný – nepadla teda celá vláda, ale iba jeden jej člen.
To už nie je ani špecifikum, to možno označiť iba za ďalší výrazný pokrok ústavnosti na Slovensku, keď premiér, ktorý nemá spolu s celou vládou dôveru parlamentu, dokáže napriek tomu vysloviť nedôveru ministrovi a s pomocou hlavy štátu, ktorá ministrovi po parlamente a premiérovi vyslovila nedôveru tiež, ho z vlády odstrčiť aj vystrčiť.
Ale dosť bolo ústavnej rozkoše. Možno konštatovať, že kým nedôvera parlamentu, premiéra Ľ. Ódora a prezidentky Z. Čaputovej šľahla v minulom volebnom období ministra I. Šimka tri razy, v prípade ministeriek Z. Dolinkovej a M. Šimkovičovej to nehrozí ani raz. A ani náhodou. To, čo oba príbehy spája je, že majú rýdzo politické dôvody – kým v prvom prípade sa premiér a prezidentka naľakali policajného prezidenta, teraz je odvolávanie súčasťou politickej kampane pred voľbami do Európskeho parlamentu.
Nehrá sa pritom o žiadne fazuľky, ale o počet mandátov, keďže strana, ktorá ich bude mať najviac, sa stane aj víťazom volieb. Mimovládne strany majú dostatok poslancov na to, aby aj kratšie pred voľbami podali návrh na vyslovenie nedôvery samotnému premiérovi, a teda aj celej vláde, a v takom prípade musí byť schôdza zvolaná do siedmich dní. Každému je síce jasné, že aj takýto návrh nebude úspešný, ale o to vôbec nejde – ide o vzbudenie pozornosti voličov, súčasť kampane, pričom dôvody na podanie takéhoto návrhu sa nájdu vždy.
Z politického uhla pohľadu sa tak nedá vylúčiť, že odvolávanie dvoch ministeriek môžu byť iba akousi generálkou pred návrhom na odvolanie samotného premiéra. Počkáme a uvidíme.